H E A V Y ! ! No opakujem to ešte raz, nie len preto, že v slovenskom jazyku neexistuje v hudobnom kontexte konkrétny preklad tohto slova, ale aj preto, že tažoba tvrdosti Crowbar je zrovnateľná s váhou Kirka Windsteina (gitara,spev) a Todda “Sexy T” Strangea (basa) dohromady. Drtí, ztiesňuje, je to ako niesť nadrozmerný náklad na pleciach s nohami až po pás v tuhej Louisianskej bažine – s vedomím, že sa prepadáte čoraz hlbšie a hlbšie do bahna. Preto niet divu, že si nová vlna kapiel v New Orleans, hrajúcich pomalšie a tvrdšie osvojila na prelome 80-tých a 90-tých rokov termín „Sludge Metal“ (sludge=bahno).
Či už boli praotcovia tohto subžánru Melvins so Seattlu, alebo Eye Hate God a Crowbar nechajme bokom – len pre poznámku, asi najskôr Melvins. Veci známemu poslucháčovi sa však tento termín spája hlavne s Crowbar. A ich druhý, rovnomenný zásek v diskografií z roku 1993 je všeobecne považovaný za kľúčový. Kapela sa po špinavo znejúcom debute „Obedience Thru Suffering“ z pred dvoch rokov zverila do produkčných rúk Phila Anselma (Pantera). Určite išlo o výborný ťah, keďže mimo kapely nemôhol mať nikdo iný ucelenú predstavu o sounde Crowbar a New Orleánskej scéne ako jej najznámejší metalový rodák vôbec. Ako debutujúci producent tu Phil exceloval, vytiahol z Crowbar všetky prednosti, zahustil už beztak brutálne znejúce podladené gitary a oproti debutu riadne prečistil zvuk kapely. Majúc za sebou dve lekcie v podobe spolupráce s Terry Dateom (“Cowboys From Hell” “Vulgar Display Of Power” od Pantera), Phil musel čo to pochytiť od samotného maestra. Nahrávka akoby niesla Dateov produkčný rukopis. To však nie je na škodu veci, skôr naopak.
Druhý album Crowbar priniesol overené koncertné tutovky “All I Had (I Gave)” a „Existence is Punishment“, ktoré toho času rotovali na MTV a dokonca sa dočkali komentára od dvoch legendárnych postavičiek – áno, Beavis a Butthead. Úvod albumu obstaráva ťažkotonážna šupa „High Rate Extinction“ a kapela tasí všetky svoje zbrane hneď zostra. Okolo začarovaného riffu vytvára hutný Groove priamočiary tep bicích, s výsledným efektom dopadu xy kovadlín naraz. Spolu s hlbokým chrapotom Kirka Windsteina, ťahaným najskôr zo satanovej päty devastuje všetko naokolo. Na zmeranie rozsahu Kirkovho hlasu je zbytočné oháňať sa klasickým meraním skrz oktávy, adekvátnejšie je použiť Richterovú stupnicu ( a to intenzita jeho hlasu na ďalších nahrávkach o kus zosilnela). Bonusom je už len to, že je schopný so svojim prejavom spievať melódie, čo Crowbar už v tej dobe oddelilo od mnoho podobne znejúcich kapiel.
Spestrením je aj zaradenie prerábky notoricky známej zeppelinovky „No Quarter“, ktorú Crowbar v dobrom slova zmysle znásilnili k obrazu svojmu. Neznajúc originál, považoval by som ju za radovú skladbu od Crowbar. Klávesové linky Johna Paula Jonesa tu vystriedali nekompromisne ostré gitary, pričom si skladba paradoxne zachováva melancholickú atmosféru originálu.
Ťažko rozoberať album skladbu po skladbe, ide totiž o zomknutý a kompaktný materiál, ktorý strieda hardcorové výpady (“All I Had’’ a “Negative Polution”) s doomovými náladami („Existence is Punishment“ či “Will That Never Dies”), ktoré pripomínajú Black Sabbath na steroidoch. Už tu Crowbar naznačili, že nemajú problém zakomponovať do svojho soundu melódie a gitarové harmónie (“Holding Nothing”), a to spôsobom ktorý nie je vtieravý, a už vôbec nie gýčový, čo rozvinuli v ešte väčšej miere na nasledujúcich albumoch.
I keď si myslím, že to najlepšie v diskografií Crowbar malo ešte len prísť v podobe albumov „Odd Fellows Rest“ (1998) a „Sonic Excess In Its Purest Form“ (2001), druhý rovnomenný album patrí k jedným z ich hudobných vrcholov. Fakt, že sa míľovým skokom vzdialil nedotiahnutému debutu a po dobu nasledujúcich dvoch albumov (“Time Heals Nothing’’ a ‘’Broken Glass’’) nebol prekonaný ako po zvukovej, tak po hudobnej stránke, ho pasuje na jeden z kľúčových metalových počinov 90-tých rokov.
