Textures - Phenotype

Autor: Martin Javorek | 9.2.2016 o 12:03 | (upravené 10.2.2016 o 8:05) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  278x

Kapitola piata: uvoľnené surfovanie naprieč metalovým spektrom, avšak bez ucelenej či komplexnej vízie.

Holanďania Textures prešli od vydania svojho debutu „Polars“ vcelku zaujímavým vývojom, ako hudobným, tak aj personálnym. Kapela, ktorá začínala v podstate nijak netajeným kopírovaním Meshuggah sa počas cesty trvajúcej štyri štúdiové albumy vypracovala na svojsky znejúci, progresívny metalový spolok s otvoreným prístupom k tomuto žánru. Nešlo to bez strát, ale v podstate z každej doterajšej zmeny dokázali Textures vyťažiť čo najviac. Posledný štúdiový album „Dualism“ z roku 2011 predstavil na vokálnom poste nováčika Daniela De Jongha a dovolím si povedať, že lepšieho vokalistu Textures uloviť nemohli, za to dám ruku do ohňa.

7 rokov dozadu som totiž s vtedajšou kapelou absolvoval miniturné po Slovensku, spolu s Danielovou ex-kapelou Cilice (mimochodom, odporúčam ich absolútne fantastický, a bohužiaľ, zatiaľ jediný album Deranged Headtrip). Štyri noci za sebou som mal možnosť vidieť, ako Daniel zakaždým podáva absolútne bezchybný spevácky výkon. Zatiaľ čo väčšina spevákov Vás ohúri štúdiovým výkonom a naživo Vám píli uši, Daniel je koncertne ešte lepší než v štúdiu. Pán spevák.

Aj vďaka nemu považujem Dualism za zatiaľ najlepší a najrozhľadenejší materiál v ich doterajšej diskografií . Ale to by neboli Textures, keby sa im v období medzi albumami nezačali zase sypať hovná na hlavu. Ani nie rok a pol po vydaní „Dualism“ sa porúčal gitarista Jochem Jacobs, jeden z hnacích motorov, ak nie hlavný hnací motor kapely, ktorý zároveň produkoval všetky jej doterajšie nahrávky. Náhradou sa stal schopný Joe Tal, otázkou však zostalo, ako sa kapela vyrovná s rozpadom kreatívneho jadra Jacobs-Hennephof-Broks. Koncom minulého roka nás teda po dlhom, štvorročnom čakaní Textures prekvapili správou, že v priebehu rokov 2016 a 2017 vydajú hneď dva albumy.

A prvý z nich, „Phenotype“, sa k nám dostáva práve teraz. Popravde som musel po prvých dvoch vypočutiach rozchodiť fakt, že Textures asi s výnimkou jednej, dvoch skladieb úplne odignorovali vývoj, ktorý preukázali na muzikantsky aj zvukovo vyzretom predchodcovi „Dualism“ . Novinka viac ako čokoľvek iné evokuje album „Silhouettes“, posledný s Danielovým predchodcom, Ericom Kalsbeekom. Ostrý otvarák „Oceans Collide“ je uvedený Danielovým hlbokým nádychom do hypnotického, spočiatku zacykleného riffu, ktorý dotvára zblúdila gitarová vyhrávka novica Joea  Tala, akoby vystrihnutá od maestra Thordendala (Meshuggah). Skladba pôsobí najprv nesúrodým dojmom, a i keď s viacnásobnými vypočutiami rastie,  postráda potrebnú emočnú nadstavbu. To ale neplatí o dvojke „New Horizons“. Gitarista Bart Hennephof už na minulom albume dal s fantastickou skladbou „Reaching Home“ na známosť, že je fanúšik staršej tvorby U2. To však nepovažujem za kameň úrazu, keďže na štvoricu albumov War – Unforgettable Fire – The Joshua Tree – Achtung Baby nedám dopustiť a kde su U2 teraz, či posledných 15 rokov, nekomentujem. Pravdou je, že ozveny „War“ z úvodu „New Horizons“ doslova sršia. Skladba disponuje rozhľadenosťou predošlého albumu, vesmírnym čistým vokálom striedaným s nátlakovejšími pasážami. Svoje vlastné odtlačky jej vtisnú aj dvaja virtuózni nováčikovia Joe Tal a klávesák Uri Dijk (ten sa predstavil na “Dualism”).

Tretia skladba “Shaping A Single Grain Of Sand”, podporená  asi najlepším videoklipom, aký som za posledné roky videl, je prehliadkou toho, koľko nepravidelných taktov a pokrivených rytmických postupov Textures vlastne poznajú. Vypichol by som najmä Danielom výborne odspievaný rockový refrén a záverečnú technickú thrashmetalovú smršť prechádzajúcu miestami až niekam k death / blacku. V následujúcej, asi najambicióznejšej položke „Illuminate The Trail“ sa Textures oháňajú zbraňami Dream Theater a zjavné je to opäť najmä na sólových eskapádach Uriho Dijka, ale hlavne Joea Tala. Joe je bezpochyby viac než zdatný hráč, neviem si však pomôcť, gitarové sóla mi do hudobného vzorca Textures nepasujú, minimálne nehrajú v prospech celku. Inač skladba prejde viacerými pestrými zmenami nálad, drží sa v strednom tempe a na viac ako sedemminútovej ploche prechádza viacerými dejstvami.

Nasleduje vypchávka „Meander“, čo je v podstate bicie sólo Stefa Broksa, inač fantastického bubeníka, a po nej  strednom tempe „Erosion“. V tejto skladbe, ako aj v celej druhej polovici albumu na nás Textures strúhajú menej matematických vzorcov a sústredia sa viac na konečný dojem bez príslušnosti k tomu ktorému metalovému subžánru. Niekde sa im to darí, inde napríklad nie. „Erosion“ sa v polovici preladí z hoblovačky na melodickejšiu nôtu, Daniel opäť vokálne exceluje. „The Fourth Prime“ by som vytkol najmä premrštenú dĺžku, Textures sa v strede skladby síce snažia pracovať s gradáciou nálad, ale pokiaľ táto skladba aj mala nejaký silný náboj, nepodarilo sa ho pánom muzikantom preniesť zo skúšobne do štúdiovej podoby. „Zman“ je veľmi príjemné klavírne intermezzo od Uriho Dijka, pri ktorom sa asi niektorí neubránia asociáciám s Ludovicom Einaudim. Ide vlastne o prequel k poslednej skladbe „Timeless“. Tu už sa Textures žiadnými technickými finesami neobťažujú, len v relaxačnom tempe a bez polámaných rytmov nechávajú hudbu pokludne plynúť. Záver skladby len naberá na emočnej intenzite. Je dobré počuť, že Textures, aj keď bývajú omylom zaraďovaní do už vyhorievajúcej djentovej vlny, sú schopní zložiť kvalitnú skladbu bez toho, aby vôbec jediný raz krivili rytmy pre navodenie dojmu prvoplánovej komplikovanosti.

Záverom poviem len to, čo som naznačil v úvode, novinka nie je v žiadnom prípade kŕč či nastavovaná kaša. Pokiaľ rovnako ako ja nedáte dopustiť na predchodcu „Dualism“, bude sa Vám vnikať do „Phenotype“ o niečo tažšie, ale verte tomu, že 10 sústredených vypočutí nakoniec prinesie svoje ovocie. Naopak, ak si myslíte že to najlepšie Textures povedali počas éry s vokalistom Ericom Kalsbeekom, menovite s albumami „Drawing Circles“ a „Silhouettes“, novinka vás asi nesklame.  Druhým dychom však treba dodať, že aj keď ide o poctivú a neodfláknutú nahrávku, Textures skôr rekapitulujú než aby objavovali nové dimenzie kam posunúť svoju tvorbu.  "Phenotype" chýba vízia, nemá cieľ ku ktorému by smeroval. Či je to spôsobené odchodom Jochema Jacobsa a jeho absencia spôsobila kapele väčšiu ranu než je ochotná si pripustiť, je  len špekulácia. Ale aj cez všetky námietky nakoniec prevláda spokojnosť nad sklamaním.

Poctivých 75 % a uvidíme čo prinesie "Genotype"

7.5/10

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?