Gojira - Magma

Autor: Martin Javorek | 18.7.2016 o 9:00 | (upravené 18.7.2016 o 9:16) Karma článku: 1,01 | Prečítané:  266x

Najpopulárnejší francúzsky metalový export súčasnosti s novou, prekvapivo prístupnou a emóciami po okraj naplnenou nahrávkou.

Na zhrnutie novinky „Magma“  by stačila hore uvedená veta – čitateľ sa však chce určite dozvedieť aj čosi viac, tak si to poďme podrobnejšie rozobrať.  Hudba je  vždy obrazom duševného rozpoloženia umelca ( schválne používam toto slovo lebo hromada interpretov sa takto nemôže titulovať ani vo sne) v danej dobe jeho života. Časom sa mení, je tvarovaná odžitými skúsenosťami,  vyvíja sa rovnako ako osobnosť človeka. Od predchodcu „L´Enfant Sauvage“ uplynuli ďalšie štyri roky a v tábore bratov Duplantierových došlo teda k výrazným zmenám.  Určite aj novopečené otcovstvo či úmrtie matky prispeli ku konečnému vyzneniu novinky. Hovorí sa, že dôležitá je cesta a nie cieľ. U Gojiry to v mojom ponímaní platí teraz presne opačne - predchodca „L´Enfant Sauvage“ je práve tou cestou, ktorej je „Magma“ cieľom.

Šok, ktorý podaktorým fanúšikom spôsobila prvá, takmer bigbítová lastovička  „Stranded“ som úž úspešne rozdýchal. V kontexte celého albumu dáva jasnú správu – ´Preč je mladícka dravosť, dospeli sme. Berte alebo nechajte tak´. Súčasná Gojira je zbavená akýchkoľvek kompozičných odbočiek, ktoré v minulosti skôr odvádzali pozornosť od ich silných stránok, ako koncentrovaný tlak, dusná atmosféra či až mantrické opakovanie motívov. V minulosti práve v skladbách ako „Oroborus“, „Ocean Planet“, „A Sight To Behold“, „World To Come“, „Flying Whales“ či „L´ Enfant Sauvage“ vedeli žabožrúti naplno rozvinúť svoj potenciál a „Magma“ ako celok pozostáva práve z takýchto momentov, pri čom posúva celý výraz kapely do zatiaľ nepočutej skladateľskej a emotívnej hĺbky. Aj pri celkovom zjemnení výrazu je tu prítomné napätie otriasajúce poslucháčom ako práve ona láva vyvierajúca zo zeme. Obrovský priestor dostal spev Joea Duplantiera. Ten svoj prejav za tých 20 rokov existencie kapely vypiloval k dokonalosti. Na „Magma“ sú viac ako kedykoľvek v minulosti prítomné melodické zborové vokály, ktorých živé prevedenie bude veľkou výzvou. Všetky spevy v štúdiu navrstvil určite iba Joe, a ako jediný spevák bez akejkoľvek vokálnej výpomoci od ostatných členov sa s týmto bude musieť naživo holt pobiť sám. Na to si však počkajme do najbližšej koncertnej prezentácie nového materiálu v našich končinách.  Každopádne zo štúdia to znie perfektne.

Na úvod albumu zaradili Francúzi skladbu „Shooting Star“ – v podstate, aby bolo všetkým hneď jasné, že máme čo do činenia s odlišným materiálom, než tomu bolo naposledy. Začarovaný cyklický riff, priamočiare bicie, na vrchu toho všetkého hypnotizujúci vokál ponad diktátom tĺmenych akordov. Všetko v príjemne uspávajúcom tempe, kedy sa ako osamotený pasažier na člne nechávate unášať pokojným morom a pozeráte na niekoľko míľ vzdialenú búrku. Tá sa však vcelku rýchlo priženie v podobe skladby „Silvera“. Toto je tá najhitovejšia Gojira v pozitívnom zmysle slova. Dostatočne tvrdá a groovy, avšak v oveľa civilizovanejšom poňatí. Fantastická skladba, v ktorej aj trademark Francúzov v podobe nadužívaných gitarových tapingov znie prirodzene a nie miestami zbytočne onanisticky ako v minulosti. „The Cell“ začína nespútaným uragánom, ktorému môžeme hneď dať aj meno – Mario Duplantier. Mladší z dvojice bratov tu predvádza za bubeníckou stoličkou fakt lahôdkové kreácie, ktoré sa už zopár dní snažím neúspešne rozlúskať. Priamočiara, takmer štadiónová „Stranded“  opakovanými vypočutiami nakoniec vyrástla v kvalitnú skladbu, ktorá omnoho lepšie funguje ako súčasť celku než samostatný singel.

Veľké veci sa však začnú diať v druhej polovici albumu počnúc titulnou skladbou. Tá je absolútnym sumárom myšlienky „Magma“. Emócie doslova tryskajú na povrch, podmanivá atmosféra vás postupne vťahuje do deja. Viac ako inokedy predtým počujem z hudby Gojira čisté srdce bez akejkoľvek kalkulácie, tápania, s nekonečnou ľahkosťou sa nechávajú unášať vlastnou kreativitou na zatiaľ nimi nepoznané miesta.  „Pray“ a „Only Pain“ rozobraté na jednotlivé riffy síce nepredstavujú v katalógu Gojiry nič nové, ale forma kompozície je v rámci ich diskografie inovatívna. Ústredný strojový motív v „Pray“ sme od nich síce počuli x-krát, avšak spôsob akým je narábané s jeho gradáciou je strhujúci. Skúste nekývať hlavou. Opätovne dostávajú veľký priestor čisté vokály, aby v refréne, pripomínajúcom tutovku „A Heaviest Matter Of The Universe“ z albumu „From Mars To Sirius“ nastala totálna explózia. Popritom na dosiahnutie bombastického výsledku používa Gojira omnoho menej prostriedkov a aj ich dávkovanie je omnoho citlivejšie než tomu bolo v minulosti.

Lowlands“ je nádhernou bodkou za výborným albumom. Riadnou dávkou melanchólie vzdialene pripomenie staršie kúsky ako „Global Warming“. Roky skladateľských skúseností nahromadených v „Lowlands“ však nekompromisne zmietajú podobne ladené predošlé pokusy zo stola.

Výhrad voči Magme mám málo – nikdy som nefandil inštrumentálnym intermezzám medzi skladbami a nie inak je tomu aj tu v podobe „Yellow Stone“ a „Liberation“. Aj keď tá druhá je určite vydarenejšia, obidve nakoniec skôr kričia nevyužitým potenciálom. Ten mohol byť rozvinutý do plnohodnotnej skladby či inštrumentálky. Ale to je len moja drobná, subjektívna výhrada. Ďalej sa neviem rozhodnúť, či mi vlastne vadí alebo nevadí francúzsky akcent v Joevom melodickom speve. Ale skôr nie, keďže to jeho prejavu dodáva punc istej exotiky, ako kedysi dávno Maxovi Cavalerovi ( dáávno pradááávno). Po prívlastkoch najdospelejší, najemotívnejší, najvyzretejší disponuje „Magma“ ešte jedným prívlastkom – najkratší album. Beriem to rovnako ako pozitívum, pretože s výnimkou „Yellow Stone“ sa na album v podstate nedostali slabšie kusy a nemám potrebu preskakovať položky ako v prípade ukrutných 72 minút dlhého „The Way Of All Flesh“ či „L‘ Enfant Sauvage“.

Bude to síce smelé tvrdenie, ale idem do toho – Gojira podľa mňa nahrali svoj najlepší album.  Kapela, čo kedysi stvorila ospevovaný opus „From Mars To Sirius“ je nenávratne preč. Vyzreli, sústredia sa viac na celkový výraz a silu zdelenia než na neurvané besnenie. To je v poriadku, ja ako poslucháč som už tiež niekde inde než pred desiatimi rokmi, takže sa mi trafili do vkusu.

Netrúfam si odhadnúť, aký smer naberie ich hudba ďalším albumom. Na "Magma" totiž Gojira roztavili vlastné okovy.

 

90%

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?