reklama

Slayer v Bratislave potvrdili pozíciu thrashmetalovej No.1

Ktorá iná metalová kapela sa môže hrdo ohliadnuť za celou svojou kariérou a bez okolkov zhodnotiť, že ani raz nezakopla? Predsa Slayer.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

I keď na aktuálny, prvý post-hannemanovský album „Repentless“ nemám veľa slov chvály, pravdepodobne patrím medzi menšinu, ktorej sa nepáči a väčšina fanúšikov tento album zobrala prevažne kladne. Takže suma sumárum, štatisticky povedané – Slayer zase nesklamali. Už dávnejšie sa moc neponáhľam na koncerty, hlavne keď viem, že predkapely nie sú môj šálok kávy ( aby som nemusel písať hejty). Tak sme teda pokojne dorazili do Aegon Arény zhruba o 20:15, našli si miesto naľavo od mixpultu a zvyšných pár minút si počkali na hlavne hviezdy večera. Ako zhasli svetlá, na koncert nás najprv navnadilo pred-intro v podobe úryvku z klasiky „Thunderstruck“ od AC/DC. Paralela s AC/DC je tu úplne namieste, rovnako ako v prípade Slayer ide o starých machrov, ktorí niekoľko dekád robia furt to isté a robia to furt dobre. Niekde sa písalo, že Slayer sú vraj Rolling Stones thrash metalu. Houby, sú AC/DC thrash metalu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Po skončení vsuvky od austrálskych kolegov už hrá z reproduktorov intro „Delusions Of Savior“ z aktuálneho albumu „Repentless“, po ktorom logicky nasleduje titulná skladba. Tá, ako jedna z mála na novinke, je nielen výbornou hitovkou, akú Slayer nenapísali už roky, ale aj koncertným otvarákom ako hrom. Slayer nastupujú na pódium sebavedome a energia im vydrží až po celý, hodinu a pol trvajúci koncert. Úvodný trojblok „Repentless“, „Postmortem“, a „Hate Worldwide“ odsype bez prestávky a akejkoľvek komunikácie zo strany Toma Arayu medzi skladbami. Tá je v ten večer obmedzená len na klasický pokrik pred „War Ensemble“ a kvázi recitál pred „Dead Skin Mask“ (vraj jediný love song večera). Osobne to vítam, sme tam všetci kvôli hudbe a dlhé obkecy medzi skladbami akurát znižujú intenzitu zážitku (kto na Brutal Assaulte 2012 zažil Machine Head, vie o čom hovorím). Málo slov, veľa muziky – tak to má byť. Nasadenie kapely je už od začiatku enormné, čo je na bandu starých metlákov vo veku od 52 do 55 rokov obdivuhodné. Obidvaja gitaristi dávajú do svojho vystúpenia všetko, ale predsa „nováčik“ Gary Holt nad Kerry Kingom vyhráva čo sa týka ako hráčskych schopností, tak pódiovej prezentácie. Veľmi ľahko a nenásilne je schopný uchmatnúť si pozornosť publika pre seba. Aj keď mi spočiatku vadil spôsob, akým interpretuje (alebo skôr neinterpretuje) Jeffové sóla a v podstate z nich zostáva len nepatrné torzo, nakoniec som si na to zvykol a dnes mi jeho hra do Slayer úplne prirodzene zapadá. Jeffov štýl hry síce nebol geniálny, ale určite veľmi osobitý na to, aby ho niekto dal len tak cez kopírák. Tým, že to Gary zobral po svojom, urobil nakoniec asi najlepšie a Jeff, nech je mu zem ľahká, by bol naňho hrdý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Tom Araya
Tom Araya 

Aj keď určitá skupina fanúšikov sa od Slayer odvrátila po vyhodení Lombarda a rozhodnutí pokračovať aj po smrti Jeffa Hannemana, v ten večer to boli paradoxne ich náhradníci Paul Bostaph a Gary Holt, čo hnali kapelu dopredu ako dobre zoštelovaný motor. Paul Bostaph je žijúca bubenícka legenda a jediné, čo ma mrzí, je že s jeho návratom nepribudli do setlistu Slayer klasiky prvej Bostaphovskej éry ako „Killing Fields“, „213“, „Bitter Peace“ či „Stain Of Mind“. V ten večer som si musel vystačiť "len" s výborne odvedenými „Disciple“ a „God Send Death“ z ultrakacírskej jazdy „God Hates Us All“. Dave Lombardo sa raz na adresu Paula Bostapha vyjadril, že hrá strojovo. Síce všetci vieme, že to nemyslel ako kompliment, ale z iného uhľa pohľadu mal pravdu – Paul je mašina. Kerry „Veľká huba“ King ( keďže si otrel hubu o nejedného kolegu z branže) odviedol svoj vysoký štandard a Tom Araya, aj keď už dávno nie je tým veterným mlynom v hurikáne, akým býval, pôsobil dojmom pokojného rockového dedka, ktorý to čo šetrí na pódiovej šou, plne dáva do hlasového prejavu. Preč sú časy kedy jeho hrdlo vykričané albumami ako „Diabolus In Musica“ či „God Hates Us All“ koncertne nevládalo. Dnes dáva všetko a jačák pred „Angel Of Death“ mu nerobí sebamenší problém. A že sa skoro vôbec nehýbe? No po troch dekádach zbesilého headbangovania a jednej operácií chrbtice by sa už ani Vám nechcelo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Gary Holt a Kerry King
Gary Holt a Kerry King 

Slayer to do nás včera šili väčšinou po troj-štvorskladbových blokoch bez prestávky, najviac skladieb odznelo z nesmrtelnej klasiky „Seasons In The Abbys“ a potom prekvapivo z prvej nahrávky „Show No Mercy“. Hlavne titulná skladba z prvej uvedenej je monumentálny kolos a neprekonaný vrchol skladateľských schopností Jeffa Hannemana. So „Show No Mercy“ som mal vždy rovnaký problém ako s „Kill ´em All“ od Metallicy. Vďaka zlému zvuku nahrávky a celkovo zaostávajúcou kvalitou skladieb som do nich nikdy neprenikol tak, ako do ich neskorších nahrávok. Naživo však ide o rokmi neprestajného hrania vybrúsené koncertné tutovky. No skúste si neužiť takú „The Antichrist“ či „Die By The Sword“. Skrátka, ten večer odzneli takmer všetky zásadné hity, I keď radšej ako „Fight Till Death“ či „Black Magic“ by som si vypočul takú „Captor Of Sin“ či „Chemical Warfare“. Z aktuálneho albumu odznela aj „You Against You“, v ktorej opäť raz dominoval Gary Holt. Ten jeho signature postoj s gitarou nad hlavou pri zakončovaní sóla by si mal nechať patentovať, pretože je neskutočne „cool“!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Paul Bostaph
Paul Bostaph 

Rovnako z novinky odznela pomalá a trochu mdlejšia „When The Stillness Comes“, Kingom charakterizovaná ako jeho vlastný pokus o „spooky“ skladbu, čo bola v minulosti skôr Hannemanova doména („213“,“Playing With Dolls“, „Spill The Blood“, „Dead Skin Mask“ či „Desire“). Výhoda Slayer je však v tom, že aj tie slabšie kusy, a že ich je hodne (hodne hodne hodne) málo, znejú naživo neskutočne tvrdo a nekompromisne. Vcelku vtipný bol Tom Araya, ktorého počas v prídavku zahranej klasiky „South Of Heaven“ niečo v publiku poriadne pobavilo a začal sa počas spievania šúľať ( ak viete čo to bolo, dajte vedieť, čisto zo zvedavosti). V prídavku odznela ešte hymna „Raining Blood“ a záver tradične patril „Angel Of Death“. Ako po posledné tri roky, aj v Bratislave počas tejto skladby zdobil plátno za hudobníkmi obrovský banner vzdávajúci hold zosnulému Jeffovi Hannemanovi. A bol šmytec.

Hodina a pol nákladu od otcov extrémnej gitarovej hudby, ktorých formu im vo veku, kedy majú päťdesiatku v spätnom zrkadle, môže závidieť kopa mladších kapiel. Ak by som mal hľadať nejaké neduhy, mala by ich na svedomí samotná hala, v ktorej sa koncert konal. Aegon Aréna je hrozná akustická maštaľ, kde snáď ani jedna kapela nemala dobrý zvuk, či už to bol Marylin Manson, Pražský Výběr, Lucie, či Slayer pred štyrmi rokmi. Tento rok to bolo v prípade Slayer o niečo znesiteľnejšie a ten nápor decibelov z hradby marshall bední ( I keď otázka zostáva, koľko z nich bolo na okrasu a koľko skutočne zapojených) hala bývalého NTC zvládla o niečo lepšie ako v prípade predošlého, popravde aj mierne bordelárskeho koncertu z roku 2012. Zvukár aj vcelku vyvážil ďalšiu tradičnú koncertnú vychytávku Slayer, kedy na ktorého gitaristu strane stojíte, toho počujete. Včera to bolo akurát vyvážené, I keď zo začiatku zvukár musel na ľavej strane pri sólach pridávať Kerryho na hlasitosti a neviem, či to tak bolo aj prípade Garyho na strane pravej. Po chvíli sa to však spravilo a nakoniec bol zvuk, aj keď vôbec nie dokonalý, nakoniec tým najlepším, aký som v Aegon Aréne zatiaľ zažil.

V drvivej miere však u mňa prevláda spokojnosť a rád si Slayer naživo pri prvej možnej príležitosti pozriem znova.

Foto: Ilustračné

PS: adresované amatérským smart phone kameramanom. Čo z toho máte? :D :D. Natočíte si cez mobil video so shitným obrazom a ešte shitnejším zvukom, takže v podstate z toho máte aj tak prd a akurát tým iritujete svoje okolie, keďže ten za Vami cez tie vaše takmer permanentne vztýčené paprče sotva vidí. Akosi to ide mimo moje chápanie. Však najlepšie spomienky zostávajú v hlave a nie v žiadnom nosiči, ak sa nedajú udržať v mozgovni, asi neboli dôležité. Ako povedala postava Freda Madisona v Lynchovej psychóze Lost Highway:

„Rád si pamätám veci po svojom a nie nevyhnutne tak, ako sa naozaj stali“

Filmový vrah a schizofrenik sa predsa nemôže mýliť :D.

Martin Javorek

Martin Javorek

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  19x

o hudbe a mozno aj o inych veciach... Zoznam autorových rubrík:  hudobne recenzieRetro RecenzieFilmove TipyReporty z koncertovKnihyhudobne tipy

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu