Retro Recenzie: U2 – Achtung Baby

Autor: Martin Javorek | 6.9.2016 o 13:00 | Karma článku: 9.56 | Prečítané  3751-krát

Na začiatku 90-tých rokov sa najznámejší Íri ocitli na skladateľskej križovatke, niežeby došla kreativita, ale opakovať dávno povedané nemalo zmysel a nová cesta stále nenaberala jasné kontúry.

Ani to vtedy nebolo tak dávno, čo naštvaný Bono na koncerte počas "Sunday Bloody Sunday" zakričal „Fuck The Revolution“ na adresu írskych imigrantov v USA. Koncertne zostával frontman U2 stále politicky zaangažovaný, i keď tento aspekt jeho tvorby z textov kapely postupne vyprchával od rebelantského albumu „War“. Zvoľnenie od počiatočnej naštvanosti a prechod k osobnejším témam bol zrejmý už na „The Unforgettable Fire“ a kapela prešla vlastnou obrodou na nasledujúcom „The Joshua Tree“. Rok 1987 sa stal momentom, kedy U2 dobyli svet a zároveň zavŕšili jednu etapu vlastného vývoja. Gigantické turné, zachytené ako zvukovo tak aj obrazovo na albume/dokumente „Rattle And Hum“ samo o sebe napovedalo, že U2 hľadajú nové horizonty - Spolupráca s B.B Kingom, koket s gospelovou hudbou, bluesrockové odbočky. V momente ako roku 1990 muzikanti vystúpili z trojročného koncertného kolotoča, bolo akoby vymaľované. Niekoľko týždňové útrapy v štúdiu v Berlíne, kde unavená a mierne vyhoretá kapela doslova v pôrodných bolestiach skladala nástupcu „The Joshua Tree“, len pridali na vzájomnej frustrácií. A z tej frustrácie nakoniec vznikla „One“, komorná balada, ktorá sa onedlho mala zapísať do zlatého fondu U2.

A potom to zrazu išlo ľahko. Spolu s vtedy dvorným producentom, vystupujúcim pod pseudonymom Flood (mimochodom, produkoval aj NIN, Depeche Mode, Ministry či Sigur Rós) zažívali U2 ďalšiu kreatívnu explóziu, ktorej rozbuškou bola práve jednoduchá, zopár akordová „One“ (to v žiadnom prípade nie je urážka). Album otvára hneď ten najväčší úlet – „Zoo Station“. Skladba je presýtená množstvom samplov a syntetizátorov, dokonca aj bicie sú vo výsledku ozvučené tak, akoby Larry Mullen hral na hrnce. Ťažká rana medzi oči pre niekoho, kto v tej dobe očakával hymnickú úvodnú pecku typu „Where The Streets Have No Name“ či „A Sort Of Homecoming“. Netvrdím, že ide o krok mimo, koniec koncov, po čase sa zo „Zoo Station“ vykľul pohodový párty song, kde Bono v texte hovorí, na čo všetko je pripravený. Bohvie, či bol aj fanúšik vtedy pripravený na to, že „Zoo Station“ bol v podstate len malým náznakom cesty, akou sa U2 vydajú neskôr – hej, hovorím o stiesnenej a introvertnej „Zoorope“ a trochu neprávom odsudzovanom „Pop“.

Späť k „Achtung Baby“. Po kontroverznej úvodnej skladbe tu však pod nánosom bombastickejšej produkcie a zvukových srandičiek máme klasických U2, sebavedomo sa rozhliadajúcich v 90-tých rokoch. Naoko, teda skôr na ucho, je všetko na svojom mieste, Edgeová gitara ja zabalená do ešte väčších ozvien ako v minulosti, rytmika Mullen/Clayton drží spoľahlivo spodok kapely zatiaľ čo hore kraľuje Bono. Ten  napríklad vo fantastickej „Who´s Gonna Ride Your Wild Horses“ spieva doslova ako boh. Ako som spomenul, aj keď sú niektoré  skladby doplnené o rôzne sample a podmazy, oproti zvukom vychádzajúcim z nástrojov základného kvarteta hrajú skôr len druhé husle. Myslím, že ich absencia by skladbám neublížila, ale vo výsledku nie sú vôbec na škodu. Aj keď nerád hľadám nejaké negatíva na predchádzajúcich troch albumoch U2, musím priznať, že sem tam sa na každom z nich vyskytla jedna, alebo dve položky do počtu. To neplatí o „Achtung Baby“, kde Íri do bodky využili svoj hitový potenciál. Singlom by mohla byť každá skladba, tie menej známe položky v tejto kategórií miestami dokonca prebíjajú tie notoricky známe. Výborné „Ultra Violet“ či „Acrobat“, kde Edge preháňa svoju gitaru ešte väčším počtom gitarových efektov ako v minulosti, osobne považujem za najlepšie veci na albume. Ďalej je tu nádherne melancholická „Love is Blindness“ či „Until The End Of The World“ s ležerne , akoby od barového pultu s pohárikom v ruke spievajúcim Bonom, znudene čakajúcim na onen súdny deň.

Osvedčenou súčasťou koncertných playlistov sa stala samozrejme „One“, ktorá je dnes už vlastne klasikou či o kongá a funky feeling obohatená „Mysterious Ways“, alebo „Even Better Than The Real Thing“. Bono oproti minulosti zapracoval na svojom už beztak skvelom hlase a v mnohých skladbách sa blyskol aj vysokým falzetom. Ťažký paradox, keď si uvedomíme, že niekedy na samom začiatku kariéry v druhej polovici 70-tých rokov ho chcel zvyšok kapely kvôli jeho vtedy zlému spevu vyhodiť. Veľmi efektné sú aj jednoduché cajdáky „Tryin´To Throw Your Arms Around The World“ a „So Cruel“. Majú chytľavú vokálnu melódiu a Bonov spev je opäť raz nosnou dávkou emócií. Funkom ovplyvnená je aj najrockovejšia vec na albume „The Fly“, kde sa v refréne prelínajú dve podoby Bonovho hlasu a ten tak boduje ako v spodnom, tak aj hornom registri svojich vokálnych možností.

Myslím, že u väčšiny fans U2 je dilema o najlepší album postavená medzi „The Joshua Tree“ a „Achtung Baby“. Ja sa rozhodnem pre ten druhý – ten je aj po štvrťstoročí od vydania spoľahlivou kolekciou osvedčených hitov a ľahko schová do vrecka všetko, čo vyšlo po ňom. Berie si to najlepšie z klasických U2 osemdesiatych rokov a zároveň hľadí dopredu. Nehovoriac o tom, že po zvukovej stránke U2 nikdy nezneli lepšie a neprišli s tak kompaktným materiálom ako práve na „Achtung Baby“. Aj keď nasledujúce dva albumy ostali fanúšikmi skôr nepochopené, považujem ich za legitímny a logický vývoj od „Achtung Baby“. Na rozdiel od súčasnej kreatívnej plytčiny, na ktorej U2 uviazli od „All That You Can´t Leave Behind“, „Zooropu“ a „Pop“ je zábavne počúvať minimálne preto, že kapela sa rozhodla posúvať dopredu (aj keď trochu pozabudla na svoje korene). Teda minimálne je to určite zábavnejšie ako počúvať ten ich stále aktuálny prd. Ale to už je téma na iný článok.

Ukončím to takto – „Achtung Baby“ je vrchol kreativity U2. Tí ako vyzretá kapela roku 1991 stvorili album, na ktorom si čas ešte stále láme zuby.

 95 %

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nový premiér? Ako sa Danko Slotovi aj Ficovi vymkol z rúk

V popularite predbehol aj trojnásobného premiéra Roberta Fica a SNS, ktorej šéfuje, ako jediná z koaličných strán preferenčne rastie.

ŠPORT

Tatar posunul Tím Európy do finále Svetového pohára

O góly európskeho výberu sa postarali výlučne Slováci.

KOMENTÁRE

Dankov vzostup nemá iba jednu príčinu. Je ich viac

Predsedovia Smeru a Mosta prekročili zenity svojich možností.


Už ste čítali?