Retro Recenzie: METALLICA - Load (1996)

Autor: Martin Javorek | 11.10.2016 o 13:15 | (upravené 30.11.2016 o 23:07) Karma článku: 2,83 | Prečítané:  848x

20 rokov ( a tušim 4 mesiace) od „Loadu“. 20 rokov odkedy sa Metallica v očiach jednej skupiny fanúšikov, tej početnejšej, zapredala a v očiach chabého zvyšku rozhodla svoju hudobnú tvár posunúť zase niekam ďalej.

Áno, viem že uplynulo zároveň 30 rokov od „Master Of Puppets“, ale písať o tom aký je to skvelý album má asi taký zmysel ako trojstranový sloh na tému „voda je mokrá“. Každý, koho znalosť Metallicy presahuje „Nothing Else Matters“, to skrátka vie. Z toho hľadiska mi rozporuplný „Load“ príde ako omnoho zaujímavejší materiál na rozbor než jeho o dekádu starší, všeobecne známy a velebený predchodca. „Load“ bol zároveň mojim prvým kontaktom s Metallicou, kedy som ako jedenásťročný fagan sledoval MTV (áno, vtedy táto stanica ešte hrala hudbu)  a úplne živo si pamätám reakciu môjho otca nad obrazmi Hyeronima Boscha prevedenými do pohybu v klipovke „Until It Sleeps“: „Hudba ujde, ale ten klip je strašný“. Samozrejme k  ďalšiemu kontaktu s „Load“ došlo až po dlhšom čase, kedy mojimi ušami prešli všetky predošlé albumy a zároveň aj spoľahlivé odporúčania starých fans, že „Load“ je komerčná sračka. Však chlapci sa ostrihali, niektorí z nich nahodili aj šminky a make up, toto že je metal? Naáá, keine Metal hier! Keine KEINE!!

Téma Metallica je minimálne od roku ´96 živnou pôdou pre názorové šarvátky a dobre si pamätám , keď mi známy prezradil, že „Load“ je podľa neho druhý najlepší album kapely ( za to na prvom mieste mal ...And Justice For All). Nastala vcelku ostrá výmena názorov. „Ako môžeš dať taký shit za Justice? Si normálny?“ :D :D. „Však nevieš že Metallica skončila v ´88-mom?“ alebo že „Metallica bez Cliffa (Burtona) nie je Metallica!“. No jednoducho správne a duchaplné argumenty, aké sa dali od 19 ročného kvázi dospeláka ( = mňa ) očakávať.

Až neskutočná „kvalita“ (level sarkazmu 3000) posledných dvoch albumov a obavy z toho nadchádzajúceho tretieho  mi ukázali, že s tým zapredanim sa v 90-tých rokoch to nebolo až také strašné.  „Load“ a „Reload“ totiž vydala Metallica, ktorá zažívala kreatívnu explóziu a tá sa bohužiaľ nezhodovala s predstavami väčšiny fanúšikov o tom, ako by mala ich obľúbená kapela znieť. Naopak, „St. Anger“ a „Death Magnetic“ vydala unavená a vyhorená Metallica, ktorá akoby nevedela, čo robí, nemá ani len predstavu o zvuku, kompozične pletie piate cez deviate a hlavne v prípade „Death Magnetic“ sa urputne snaží všetkým zavďačiť.

Nie, návraty do minulosti Metallice nesvedčia a predaj vlastnej mizérie (a.k.a „Some Kind Of Monster“) už vôbec nie.  Keď sme pritom, nechce niekto originálku St. Anger? Darujem, hláste sa rýchlo, inač pôjde ten digipack do zberu papiera a cd možno využijem ako dekoračný doplnok. Ok, koniec srandy,  a naspäť k „Load“. Určite to dnes vidím s tou zmesou ohňa a semena na obale šiesteho albumu Metallicy inak než pred zhruba desiatimi rokmi. Popravde, považujem ho za posledný plnohodnotný album tejto štvorice (teda zatiaľ, i keď moc šancí novinke nedávam, ale nechajme sa prekvapiť) a posledný náznak jej kreatívneho napredovania. Čo ako prvé po zvukovej stránke udrie do uší, je organickejšia, vzdušnejšia a celkovo živšia produkcia. Hutné gitarové hradby multiplatinového predchodcu boli fuč a väčšia rozšafnosť nového materiálu si tento iný prístup asi aj vyžadovala. Však kto by v 91´predpokladal, že sa najväčšia metalová kapela o pár rokov prikloní k hard rocku a že Hetfield zloží country song. Nikto. Neviem, či to vôbec tušil sám Hetfield. Do producentského kresla sa opäť vrátil Bob Rock, i keď jeho opätovná spolupráca s Metallicou nebola zas tak istá. Už po ukončení produkcie Black Albumu sa Lars nechal počuť, že s Bobom už skrátka spolupracovať nechce a asi to bolo vzájomné. Mainstreamový producent bez žánrových zábran totiž kapelu v štúdiu kvalitne vytrýznil a dokonca sa ju snažil nasmerovať do miest, za ktoré by ich „Slayer, Megadeth a Anthrax“ vysmiali, čím si spočiatku u Hetfielda a spol. mnoho dôvery nezískal. Nasledujúce roky však predajné čísla prvého výsledku ich spolupráce hovorili sami za seba a myslím, že rozhodnutie pracovať opäť s Bobom bolo zo strany Metallicy čisto obchodného charakteru. Načo meniť to čo bolo úspešné. Priateľstvo prišlo až počas produkcie „Load“.

A „Load“ má neskutočnú smolu, že vyšiel pod hlavičkou Metallica. Ako prirodzenému pokračovateľovi v ceste nastolenej predchodcom mu nie je čo vytknúť, ale osemdesiate roky zostali definitívne ta tam a to nejeden fanúšik (dodnes) nestrávil. Ono vypočuť si v priamom slede za sebou „Damage Inc.“ a „Mama Said“ je ako pohár ľadovej vody chrstnutý priamo do ksichtu. Ťažko uveriť, že ide o tú istú kapelu. Popritom obidve skladby sú fantastické, len neznesú priame porovnanie. Sú to jablká a hrušky.  Ťažko sa mi dnes Load hodnotí z pohľadu, aký som mal naň  zhruba pred desiatimi - pätnástimi rokmi. Dnes je dnes, a pravda je taká, že dnes ma tento album neskutočne baví! V správnej chvíli som ho schopný vypočuť od začiatku do konca bez toho, aby ma zaťažovalo vedomie, že túto viac ako slušnú porciu heavy rockovej hudby dostávam paradoxne od praotcov thrashu. Máte tu úvodný náklad „Ain´t My Bitch“ s ostro riffujúcimi gitarami na pomyseľnej hranici štadiónového rocku a metalovej skladby, poklonu Sabbathom ako víno v podobe „2x4“, pozvoľne začínajúcu a na intenzite naberajúcu „The House Jack Built“ s heavy ústrednym riffom po vzore „Sad But True“. Úvodny štvorblok vrátane nesmrteľnej „Until It Sleeps“ máme za sebou bez výhrad. Hetfieldov spev sa opätovne zlepšil od black albumu, o Bobovi Rockovi si môžete myslieť čo chcete, ale bez pochyby dokáže z hudobníkov vytiahnuť to najlepšie a to, čo si hudba či daná skladba vyžaduje. Práve on bol iniciátor zmeny Jamesovho hlasu, nasmeroval ho smerom k harmóniám a k veciam, ktoré by si so svojim originálnym, ale ani zďaleka nie dokonalým hlasom sám nedovolil. Áno, Bob mal na svedomí aj dnes už nezdravo nadužívané a podstate trademarkové Hetfieldovo YEAAAH, čo mi spočiatku liezlo na nervy, ale zvykol som si. Pozitíva nakoniec prevážili negatíva.

Najväčší problém mám dodnes s „King Nothing“, ústredný riff tejto skladby ma z nevysvetliteľných dôvodov irituje, ale keďže je nasledovaný veľmi podareným refrénom, tak ho vždy ako tak pretrpím.  Vydarená je nakoniec aj mnou spočiatku nenávidená „Hero Of The Day“, ale jeden z absolútnych vrcholov prichádza až v podobe nasledujúcej „Bleeding Me“, ktorá sa nebojí pozrieť do očí tým najzásadnejším baladám kapely. „Cure“ ,„Poor Twisted Me“ či „Roonie“ predstavujú dodnes asi najdiametrálnejší odklon od pôvodnej Metallicy. Bluesrocková melodika najmä v druhej menovanej musela nejednému fanúšikovi píliť uši. Viac ako Metallicu to totiž pripomína Corrosion Of Conformity, čo je vlastne v kontexte kamarátstva Hetfielda s frontmanom COC Pepper Keenanom aj pochopiteľné. Pri spoločných jamovačkách s týmito južanmi musel James nasať riadnu dávku inšpirácie, ktorú pretavil do niektorých skladieb na „Load“. Úprimne, aj keď mám COC rád, myslím, že Load je album, za ktorý by Pepper a spol. vraždili, keby mohol vyjsť pod hlavičkou COC. Každú inú kapelu by vystrelil medzi rockovú extratriedu, tak prečo ho do pekla musela vydať práve kapela, u ktorej oňho nikto nestál? Prečo práve Metallica!?!?! Toť nech zostane rečníckou otázkou.

Album ďalej ponúka pecku „Wasting Hate“ Tá to má našliapnuté podobne z ostra ako „Ain´t My Bitch“. Naopak „Mama Said“ je nádherný country song, brnkajúci na citovú strunu v podobe Hetfieldovej osobnej spoveďe o viac než komplikovanom vzťahu s matkou, a môj osobný favorit "Thorn Within" ako vzor toho, ako od začiatku chceli znieť akýsi Godsmack, ale skrátka na to nikdy nemali. Nakoniec zostáva bez mála desaťminútová „Outlaw Torn“. Tá vo svojom pomalom tempe za podpory masívneho hradby búrajúceho riffu úspešne kontruje „Bleeding Me“. Hetfieldov spev v slohe je tu netradične podporený len bicími a basou, čo opätovne dokazuje, že kapela skúma nové kompozičné možnosti.

Vymaľované. Pár rokov dozadu by som nepovedal, že by som bol vôbec schopný dať „Load“ na jeden záťah. A ešte k tomu opakovane. Je to totiž dobrý album!!! Aj výkony členov kapely sú tu podriadené tomu, čo tvár ich hudby v roku 1996 vyžadovala. Hammett miesto toho, aby na nás v rýchlom slede rozbaľoval tú ktorú gitarovú stupnicu, hrá skôr minimalistický, no a Ulrich...ten je stále majster večného bum čvachu a vždy ním bude, i keď teraz skôr už len čvachu. Bez jeho aranžérskeho umu by to však Metallica asi nikdy tak ďaleko nedotiahla.

S odstupom času „Load“ rastie čoraz viac a spoľahlivo preští všetko, čo Metallica vydala po ňom. No možno ešte jeden malý návrh / zamyslenie na záver. Aké skladby by ste vybrali z Load a Reload  na vytvorenie jedného nadupaného albumu?

80 %

 

 

PS: Je pochopiteľné, že Metallica si vtedy ako vlajková loď thrashmetalu musela odklon od štýlu, ktorý de facto definovala, vyžrať u fanúšikov najviac. Vtipné je však, že niektorí ich kolegovia ich v tom nasledovali či dokonca zašli ešte ďalej - Megadeth ("Cryptic Writings" a v omnoho väčšej miere "Risk") či Anthrax ("Volume 8..."). Slayer boli pre veľkú radosť svojich fans vždy Slayer.

PS2: Áno, medzičasom sa mi do uší dostali aj dve novinky z chystaného albumu. "Hardwired" je zámerný thrashový vypaľovák, , ktorý, aj keď je stráviteľnejší ako čokoľvek z predošlých dvoch albumov, ma príliš nenadchol. Zato "Moth Into Flame" ma príjemne prekvapila a trochu vo mne prebudila stratenú vieru v aktuálne kompozičné schopnosti kapely. Ak sa zvyšok skladieb na novom albume ponesie v podobnom duchu, tak je možno predčasné hádzať Metallicu do starého železa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?