Retro Recenzie: MESHUGGAH - Chaosphere (1998)

Autor: Martin Javorek | 19.10.2016 o 12:37 | (upravené 26.10.2016 o 12:41) Karma článku: 1,01 | Prečítané:  179x

Keďže je nový album tejto švédskej magoriády už vonku (oficiálne, neoficiálne bol na nete s riadnym predstihom) a určite sa mu budem venovať po riadnom napočúvaní, poďme si pripomenúť podľa mňa stále neprekonaný „Chaosphere“.

Niežeby som tým zhadzoval všetky nasledujúce počiny, to ani náhodou, však „Nothing“ bol nepochybne krokom vpred od „Chaosphere“, „Catch 33“ ponúkol číru neriedenú porciu nechutnosti, ktorá však mala akýsi zvrátený meditatívny účinok a „Obzen“ či v ešte väčšej miere „Koloss“ sa sústredili na kvalitný songwriting za použitia všetkých do tej doby nahromadených skúseností. Skladby ako „Demiurge“, „Swarm“, „Obzen“ či „Combustion“ môžu byť s prižmúrením jedného oka považované za metalové hymny. Na Chaosphere je však aj po všetkom tom čase stále niečo pudové, zbesilé až animálne, čo tento album činí tak príťažlivým. Poslucháč je tu v maximálnej (!) únosnej miere vystavený metalovej agresivite do tej doby nepoznanej. Na predchádzajúcom, nutné povedať výbornom „Destroy Erase Improve“ sa Meshuggah končekmi prstov stále držali tej thrashmetalovej káričky, na „Chaosphere“ ju však spustili poriadne z kopca. Rozmlátila sa, nezostalo z nej nič. Po prvýkrát stanuli vo všetkej svojej nechutnosti, monotónnosti a agresivite na vlastných nohách, hľadiac len do budúcnosti. Hej, recenzentsky to môžem chváliť ako jednoznačný posun vpred, je však iróniou, že v tábore Meshuggah k nemu došlo čisto náhodne a viac menej v časovej tiesni.

„Sme dosť lenivá kapela. Keď sme si uvedomili, že sa blíži dátum stanovený vydavateľom pre nový album, uvedomili sme si, že jediné čo stihneme spraviť v tak krátkom časovom slede kvalitne, je plne rozvinúť agresívny potenciál kapely“

Komentár gitaristu Martena Hagstroma je adekvátny vzhľadom k tomu, čím „Chaosphere“ disponuje v najväčšej miere. Zmizli jazzové úlety zdobiace predchodcu, zmizli akékoľvek náznaky melódií, skrátka na to nebol čas. Všetky aranžérske hračičky boli zmetené zo stola v prospech hlavného cieľa – rozvinúť agresivitu a nápor na poslucháča do najväčšej únosnej ( a pokojne aj neúnosnej ) miery a ani v sekunde nepoľaviť a nezaťažovať sa hocičím,  čo by mohlo čo i len na chvíľku načrtnúť prítomnosť ľudského faktoru v inač odľudštenej, chladnej a roboticky presnej hudbe. ´Mission Statement´ bol jasný – vytrápiť Vaše uši do krvi. Už len úvod v podobe „Concatenation“ naznačuje, že nebol čas sa vyhrať s členitosťou kompozícií ako v prípade „Destroy Erase Improve“. Košatú skladbu s nádherným intermezzom v duchu „Future Breed Machine“ tu budete márne hľadať. „Concatenation“ vychýli ukazovateľ intenzity ostro doprava a to výstražné červené svetielko signalizujúce preťaženie systému bude blikať až do konca skladby...a vlastne, aj albumu. Nie inak to pokračuje v prípade „New Millenium Cyanide Christ“.  Frontman Jens Kidman týra svoje hrdlo o život, kyanidový spasiteľ si to valcuje v   strednom tempe, opätovne bez náznaku spomalenia, príde aj na ukážkovú chaotickú hru majstra Thordendala. Veľkou výhodou väčšiny skladieb Meshuggah vrátane tejto je, že aj cez rytmické krkolomnosti ( alebo ak chcete, polyrytmy ), je poslucháč  bez problémov schopný do ich tempa kývať hlavou. V súvislosti s touto skladbou mi nedá nespomenúť vysokorozpočtový výpravný klip, ktorý je k vzhliadnutiu nižšie.

„Corridor Of Chameleons“ je ako prerušovaný rachot samopalov v prvej línií. Nie, takto ľudia nehrajú, však hudba má byť nositeľom emócií, nech už sú akékoľvek...Omyl, hudba Meshuggah je ako proroctvo neblahých čias, kedy stroje, zbavené akejkoľvek citovej či morálnej ťarchy, nahradia ľudstvo. Tie stroje, ktoré vždy boli o krok pred nami, rovnako ako sú títo Švédi minimálne od albumu „Destroy Erase Improve“ o krok pred celou metalovou scénou. Strojovo presní, nepredvídateľní a nekompromisní. A takto zneli už v roku 1994, kedy väčšina členov kapiel, dojacích dnes  ich odkaz, držalo v rukách najviac tak plastovú gitaru od Mattela. To nie je narážka, to je holý fakt. A ani dnes, keď djentová vlna (inšpirovaná práve Meshuggah) odznela rovnako rýchlo ako sa vzopla, sú jej nevedomí iniciátori ďaleko pred všetkými následníkmi ( chytám koprivku, keď niekto nazve Meshuggah djentovou kapelou).  

The Groove Is Strong With This One

A čo ešte robí Meshuggah zaujimavými? GROOVE!!! Groove je s Meshuggah tak silný, ako je sila s majstrom Yodom. Devastujúci, no a prečo to nepovedať, v prípade následujúcej „Neurotica“ aj zvláštnym spôsobom tanečný riťotras. V poslednej dobe sa vynorilo veľa komických videí, kde hudbu Meshuggah spojili obrazovo buď so street dancom, opileckou alko jógou, aerobikom a inými, zväčša pohybovými aktivitami. Asi najznámejšia je kombinácia s „The Wolf Of Wall Street“. Paradoxom je, že tieto variácie sú nielenže neskutočne zábavné, ale k sebe aj pasujú. Do rytmu „Neuroticy“ môže vaša nežná polovička pokojne vrtieť zadkom a vy headbangovať až do vyskočenia krčných stavcov. Všetko sa to samozrejme deje za zachovania precíznej priestor ohýbajúcej rytmickej súhry kapely a mizantropického Jensovho revu.

V súvislosti s Meshuggah je takmer kacírstvom nespomenúť Tomasa Haakeho. Autor väčšiny textov kapely, žijúca bubenícka legenda a nedostižný vzor, patriaci do extratriedy po boku takých kapacít ako Gene Hoglan, Danny Carey (Tool) či Dave Lombardo (z čisto subjektívneho pohľadu ani jeden z uvedených na Tomasa aj tak nemá). Tento kybernetický organizmus schovaný pod živou kožou už pred Chaosphere viac ráz prezentoval absolútnu nezávislosť končatín, sedliacky povedané – ruky vlastné, nohy od suseda. Práve v šialenostiach „Mouth Licking What You´ve Bled“ a „Sane“ miesi technickú precíznosť s nekompromisným atakom, na jednu skladbu predvedie viac hlavu lámajúcich fines než väčšina profesionálnych bubeníkov za celú kariéru a kým sa vôbec poslucháč stihne spamätať z toho, čo prešlo jeho ušami, bolehlav pokračuje ďalej. Hore vymenovanú dvojicu skladieb som skrz ich podobnosť vždy považoval za akési dvojičky, prezentujúce zúrivosť „Chaosphere“ v miere najväčšej. Práve tu prestala všetka sranda – Meshuggah to totiž so svojím odcudzením sa všetkému, čo robí hudbu človeku na prvé vypočutie prívetivou, myslia vážne. Svojim tretím albumom v metalovom podhubí ešte viac prehĺbili štatút bizarného zjavu, ktorý si stoj čo stoj pôjde vlastnou cestou – skazený,  z reťaze utrhnutý mladší súrodenec TOOL, mentálne uväznený v svete obrazov HR Gigera.

„Exquisite Machinery Of Torture“ je vôbec prvou skladbou, obsahujúcou Haakeho hlasový prejav v podobe akéhosi úchylného recitálu. O rok neskôr svoj hlas prepožičal aj do viacerých položiek na sólovom albume kolegu Thordendala s príznačným názvom „Special Defects“. Album uzatvára ďalšia bolestivá jazda, a to „Elastic“, rovnako ako v prípade všetkých predošlých skladieb, aj tu hrá prim otupujúca mašinéria ohyzdných riffov, ktoré bez akéhokoľvek zľutovania mliaždia vaše sluchovody. Najväčší žartík si však nechali Meshuggah na záver skladby – keď sa pozriete na minutáž Elastic, uvidíte že prekvapí až pätnástimi minútami. Posledných desať minút albumu je nechutný uši piliací šum, ktorý je skrátka nemožné vydržať do konca, možno tak v prípade, že by ste v sebe objavili driemajúce masochistické sklony.

Taký intenzívny náklad ako na „Chaosphere“ Meshuggah zopakovali asi už len na výbornom EP „I“. Na nasledujúcich albumoch sa vydali inými, nemenej zaujímavými cestami, čoskoro im na gitarách pribudla aj jedna basová struna navyše, čo dnes v podstate definuje ich sound. Aj keď v prípade Meshuggah neexistuje album, za ktorý by sa museli báť pozrieť svojim fanúšikom do očí, „Chaosphere“ naďalej ostáva mojim favoritom. Jedine že by to zmenila novinka „The Violent Sleep Of Reason“. Uvidíme.

Čo povedať záverom?

„I want you to fuck my feet while it hurts!!!“

100 %

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?