reklama

PANTERA - The Great Southern Trendkill (1996)

V súvislosti s Panterou je pre mňa dosť náročné vybrať len jeden album na rozbor, keďže ide o kapelu na ktorej som vyrastal a ktorej vďačím za to, že v centre môjho záujmu je a zostala najmä tvrdá gitarová muzika.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Pantera 1996 - zľava doprava: Rex Brown, Phil Anselmo, Vinnie Paul, Dimebag Darrell
Pantera 1996 - zľava doprava: Rex Brown, Phil Anselmo, Vinnie Paul, Dimebag Darrell 

Odhliadnuc od ich tvorby v osemdesiatych rokoch, nenachádzam v ich päťdielnom portfóliu z rokov deväťdesiatych jediný slabší zápis. Dokonca aj „Cowboys From Hell“ v skúške časom prekvapivo obstojí, nestarnúca dávka zdravej agresie „Vulgar Display Of Power“ znie rovnako nekompromisne ako v roku 1992 a v ešte väčšej miere to platí pre mäso s názvom „Far Beyond Driven“. Zostáva „The Great Southern Trendkill“ a „Reinventing The Steel“. I keď sa druhým menovaným Pantere nepodarilo redefinovať metal, ako to malo vyplynúť z názvu, išlo o poctivú porciu divočiny Made In Texas. Prvý menovaný zostáva stále tou najdeprimujúcejšou kapitolou, ktorú kapela počas svojej existencie zažila. Vzájomné vzťahy sa horšili, frontman Phil Anselmo, zaháňajúci bolesť chrbtice heroínom, sa čoraz viac vzďaľoval a odcudzoval svojim spoluhráčom a celý proces nahrávania nakoniec prebiehal tak, že keď producent Terry Date skončil s nahrávaním nástrojov trojice Dimebag Darrell – Vinnie Paul – Rex Brown v Texase, odobral sa za Anselmom do New Orleans dorobiť vokály. Samotný Anselmo sa vtedy nachádzal v štádiu osobnostného rozkladu, ktorý sa neskôr len prehlboval a zreteľne sa podpísal aj na textovej zložke albumu. Mimo to, že texty pojednávali o užívaní drog, si frontman kapely dosť ostro vyventiloval vlastnú frustráciu nad trendovo prelietajúcou Amerikou, hudobnými kritikmi, ktorí majú pocit, akoby bolo v ich moci rozhodovať o tom čo letí a čo nie, hudobnou aj nehudobnou žurnalistickou obcou, voči ktorej si nikdy nevedel vytvoriť hrošiu kožu a aj dianím v metalovej komunite. Na samotnom turné k „The Great Southern Trendkill“ mimo iné nosil tričko s nápisom „neznášam alternatívnu hudbu“ a jeho drogami a alkoholom poháňaná myseľ sa nejeden ráz otáčala k publiku s niekoľkominútovými príhovormi, kde si bral servítku pred hubu omnoho menej než v minulosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Mimochodom, páči sa Vám nová Metallica (mysl. Load)? Samozrejme že nie, inač by ste neboli na našom koncerte!!!“

Aj skrz fakt, že z Anselma bola vtedy neriadená strela, čo vyvrcholilo predávkovaním po koncerte v Dallase roku 1996 a že osobné vzťahy členov neboli práve ideálne, po hudobnej stránke boli stále na jednej lodi a ich cieľ bol jasný – ísť proti prúdu a nahrať ten najnasratejší, najohavnejší, najtvrdší a najnekompromisnejší album tohoročnej sezóny. A je doslova zázrak, že v onom zlom rozpoložení bola kapela schopná dotiahnuť to, čo si zaumienila, do zdarného konca. Od prvých tónov úvodnej titulnej skladby, ktorá sa na vás doslova vyrúti spolu s frenetickým Philovým revom je všetko jasné. Nie, nemáme záujem nasmerovať našu hudbu do mainstreamu, nemáme záujem podlizovať sa tomu, čo je aktuálne, chceme len rezať, ničiť a zabíjať. Neverili ste že sme schopní byť tvrdší ako na „Vulgar...“, huby Vám popadali pri „Far Beyond Driven“, neverili ste že by sme boli schopní byť tvrdší ako na „Far...“, odpoveďou nech je južanský trendobijca. Ako onen štrkáč na obale albumu, Pantera vypustila veľmi účinný jed do hudobného éteru, ktorý aj keď nedosiahol také predajné méty ako jeho predchodcovia, kvalitatívne preukázateľne v ničom nezaostával. Fantastický Dimebag Darrell (R.I.P) sa tu blysol veľmi rozmanitou gitarovou prácou, kedy sa mu do metalovej riffovej paľby podarilo v omnoho väčšej miere ako predtým prepašovať doslova bluesrockové postupy, čo bolo najviac markantné ako v titulnej skladbe, tak v 13 Steps To Nowhere či Living Through Me. Došlo aj na takmer psychedelické prvky v podobe skladby 10s, kde prekvapí brilantná akustická medzihra ozdobená ako inak, výborným gitarovým sólom. To je niečo, načo mal vždy Darrell ako schopnosti tak aj talent. Myslím že dnes je len veľmi ťažké nájsť gitaristu, ktorý by vo svojej hre vedel skĺbiť ako zmysel pre kompozíciu a riff, tak aj vyšperkovanú a a trademarkovú sólovú hru. Nech je mu zem ľahká.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Paľby ako napríklad War Nerve, kde Anselmo zúrivo cedí medzi zubami všetok hnev adresovaný médiam, tu úplne funkčne zjemňujú výstavné kusy ako Floods, čo je jedna z najvydarenejších skladieb kapely vôbec. Fantastická práca Anselma s vokálnymi harmóniami nad akustickým podkladom, výborne vystupňovanie napätie až do výbuchu v podobe sludgeovej búrky, v ktorej oku sa nachádza úžasné gitarové sólo, ktoré Dimebag vytiahol zo šuflíka niekde v osemdesiatych rokoch. Pantera sa na svojom štvrtom albume (nie nerátam nič pred „Cowboys From Hell“) akoby vydávala dvoma smermi naraz. Na jednej strane ide o jasné pokračovanie myšlienky predchodcu „Far Beyond Driven“, na tej druhej to kompenzuje košatými, takmer baladickými motívmi s istou dávkou inovácie. Akoby Jing a Jang, čo ukážkovo demonštruje dvojblok Suicide Note Pt I. & II. Z názvu je jasné, že sa nebude spievať o ničom veselom, pretože, ako stojí v texte: „načo by ste pomáhali niekomu kto to nechce, nepotrebuje to, nestojí o vašu zasranú radu keď má v mysli jasno a chce len zomrieť“, ale ten kontrast a opačné póly na ktorých obidve skladby stoja, je vyložene strhujúci. Jedna je pokojná, akustickou gitarou podporená ukážka Anselmových vokálnych schopností, ktoré tu nejednému fanúšikovi zneli ako barytónová verzia Eddieho Veddera, tá druhá je naopak tour de force totálnej zúrivosti, frustrácie a po hudobnej stránke ide (v dobrom) jednoznačne o najhnusnejšiu skladbu Pantery. Celý tento nápad s „Suicide Note“ bol výborný a jeho realizácia nad očakávania.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V strednom tempe sa nesie singlovka Drag The Waters, u ktorej je ihneď jasné, prečo sa Texasania rozhodli pre jej vizualizáciu. Nesie sa v duchu predchodcov ako „5 minutes Alone“ či „I´m Broken“ a cez nespornú tvrdosť je určite najprístupnejšou položkou na albume. To nič nemení na fakte, že ide o výbornú skladbu, s prekvapivým tempovým zvratom po refréne, charakteristickou gitarovou prácou Dimebaga Darrella a textom pojednávajúcim o harantovi, ktorému cestu vyšliapal bohatý tatko. Hanba mi, ani raz som ešte nespomenul spoľahlivú rytmickú sekciu Vinnie Paul a Rex Brown. Rex ako basgitarista vždy spoľahlivo držal spodok kapely hutným zvukom svojho nástroja a schopnosťami vycibrenými ako rokmi hrania, tak aj začiatkami v jazzových kapelách a Vinnie ma viackrát utvrdil v tom, že je metalovou obdobou Johna Bonhama (Led Zeppelin). Bubeník so silným úderom, pudovou a zároveň technicky precíznou hrou, čo tu najlepšie demonštruje v spomínaných „13 Steps To Nowhere“, „Suicide Note Pt. II“, no a ešte vo finálnom dvojbloku Underground In America a (Reprise) Sandblasted Skin. Tu už idú žarty bokom, Anselmo vyhlasuje, že „Trend je mŕtvy“ a celý album nadobúda zverský finiš.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V dobe, keď som sa dostal k albumu „The Great Southern Trendkill“, bol dlhé roky mojim favoritom od Pantery. Aj keď sa dnes neviem rozhodnúť medzi trojlístkom „Vulgar...“, „Far...“ a „...Trendkill“, nič to nemení na výslednom hodnotení tohto klenotu, ktorému odzvonilo už dvadsať rokov od vydania.

100%

PS: Ten deň si pamätám živo ešte dnes. Nie som schopný ani ležať ani spať, celé telo mám posiate tými malými smradmi, čo mladší brat doniesol zo škôlky alebo sestra z gymplu - a.k.a. ovčie kiahne. 40ky, únava, sedím na gauči a v snahe odpútať myšlienky si otvorím bulvárny plátok. Bezmyšlienkovito ho prelistujem, keďže jeho obsah je zhodný s tým, čo som ráno vyprodukoval na záchode a pristanem na zadnej strane. Ľavý dolný roh. Nadpis „Šialenec chcel vystrieľať kapelu“ a k tomu fotka Dimebagovej vtedy aktuálnej kapely Damageplan. V texte stálo mimo iné „pravdepodobne zastrelil gitaristu Darrella Abbotta“. Vyskočil som z gauča s výkrikom „čo ti j#&e?!?!?!“, aj skrz totálnu vyčerpanost sa doplazil k počítaču, otvoril web Pantery a miesto tradičnej obrazovky ma privítala čiernota s Darrellovou fotkou uprostred. Paralýza celého tela. Bola to pravda. Ja už ničomu v tomto zasranom svete nerozumiem.

Martin Javorek

Martin Javorek

Bloger 
  • Počet článkov:  95
  •  | 
  • Páči sa:  19x

o hudbe a mozno aj o inych veciach... Zoznam autorových rubrík:  hudobne recenzieRetro RecenzieFilmove TipyReporty z koncertovKnihyhudobne tipy

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu