reklama

Spomienky na "Rok koňa"

Na tento koncertný dokument mám  vo svojej zbierke vyhradené špeciálne miesto. Ako môj prvý kontakt s tvorbou Neila Younga, rockového „Survivora“ z krajiny javorových listov, zaručene spúšťa nostalgiu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Crazy Horse 1996 zľava doprava: Billy Talbot (basa), Ralph Molina (bicie), Frank "Poncho" Sampedro (gitara) a Neil Young (gitara, spev)
Crazy Horse 1996 zľava doprava: Billy Talbot (basa), Ralph Molina (bicie), Frank "Poncho" Sampedro (gitara) a Neil Young (gitara, spev) 

Ten moment si pamätám ešte teraz. Ako štrnásťročný fagan sa s otcom prechádzam po videopožičovni (áno, videopožičovni - VHS časy), rozmýšľam aký film si požičiam na večer a v tom otec zastaví pri kazete s názvom „Rok Koňa“. „Toto si požičaj, to je starý rocker“ povedal, i keď vtedy som to tuším odignoroval a odišiel z požičovne s iným filmom. Po pár týždňoch chodenia okolo regálu s týmto dokumentom som nakoniec neodolal. Ako inak, tým momentom sa do zoznamu kapiel, ku ktorým som sa dostal cez otca a ktorý sčítal Led Zeppelin, Guns N Roses, Sex Pistols, Bruce Springsteena atd., dostali aj Neil Young a Crazy Horse. Ihneď a s doživotnou platnosťou. Niečo mi na hudbe tejto štvorice rockových dinosaurov prišlo neskutočne sympatické a magneticky príťažlivé. Čistá energia, ktorou prekypovali na pódiu, zúročené skúsenosti a vzájomná zohratosť dotiahnuté do momentu, kedy hranice medzi skladbou a improvizáciou prestávali existovať. Exkurzia do koncertného štandardu sedemdesiatych rokov, kedy prehrávanie materiálu notu po note podľa vzoru štúdiovej podoby bolo znakom slabého muzikantstva. I keď Crazy Horse nie sú ani zďaleka takí machri akými boli svojho času Jimmy Page, Jon Lord či Ritchie Blackmore, čaro ich vzájomnej chémie je nespochybniteľné. Na pódiu ohýbajú vlastné skladby, ľubovoľne naťahujú ich stopáž až na pre iných interpretov vražedných desať minúť a to všetko v limitoch priamočiareho rocku s miestami takmer punkovým nádychom. Nie nadarmo býva Neil Young prezývaný ako "krstný otec Grungeu".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hej, oproti Led Zeppelin či Deep Purple pôsobia Crazy Horse s kostrou svojich skladieb skôr primitívne a pudovo. S týmto defektom sa však popasovali víťazne a nakoniec sú schopní ponúknuť rovnako intenzívny koncertný zážitok, ako ich spomenutí kolegovia. Koncertná verzia „Fuckin´ Up“, ktorá v štúdiovej podobe na albume „Ragged Glory“ má niečo málo cez tri minúty, je tu natiahnutá na takmer desať minút. Kapela sa tu krásne vyhráva so všetkými pasážami, ktoré sa dajú rozvinúť a gradovať, skladba vo svojej drasticky natiahnutej minutáži prakticky nenudí a všetci členovia akoby sa nechávali unášať a hypnotizovať zvukmi, vyliezajúcimi z ich nástrojov. Neil Young nie je zrovna Jimi Hendrix, o tom žiadna, ale aj tak je na jeho jednoduchej hre čosi zaujímavé. Ide nekompromisne po najzákladnejších pocitoch, nepotrebuje veľa nôt na to, aby sa cez svoj nástroj vyjadril a pravdepodobne to ani nie je v jeho hráčskych zručnostiach. Ale aj tak vás posadí na riť. „Fuckin´ Up“ je tu jednoducho zahraná pekne od podlahy a mňa k nej spoľahlivo prikovala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dokument režíroval Jim Jarmusch, ktorý ako veľký fanúšik Neilovej tvorby s ním uzavrel akýsi výmenný kamarátsky obchod. Rok predtým, ako Jim so svojou kamerou a na pomery nezávislého filmára asi aj skromným štábom strávil zopár dní na turné s Crazy Horse, mu Neil zložil hudbu do jeho dnes už kultového snímku „Dead Man“. Táto haluška dodnes patrí medzi moje obľúbené filmy a aj keď sa v hlavnej úlohe predstavil Johnny Depp, výkonmi ho prevalcovali ako Wiliam Farmer v roli indiána („stupid fuckin´white man“), tak aj Michael Wincott a Lance Henriksen v úlohách nájomných vrahov. Neil hudbu do filmu odbil svojsky. Jim mu v štúdiu premietal finálny zostrih, zatiaľ čo Neil improvizoval. Výsledok bol , ako inak, fantastický! Na oplátku mal Jim natočiť videoklip pre Crazy Horse z koncertnej šnúry, hromadiaci sa materiál sa však nakoniec rozvinul v plnohodnotný dokument.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred pár rokmi by som superlatívmi nešetril, dnes to s „Rokom Koňa“ vidím triezvejšie. Dá sa totiž rozdeliť na dve kvalitatívne odlišné časti. Tou prvou je stopercentne autentické zachytenie esencie (mágie, ducha, nazvite si to ako chcete) Crazy Horse na pódiu. Títo mohykáni akoby predvádzali nejaký rituál, štvorica Young-Sampedro-Talbot-Molina odohráva koncert v akomsi magickom, začarovanom kruhu, kde dlhé ro(c)ky spoločného hrania a kamarátstva vytvorili istú formu predvídavosti. Po lopate povedané – sú vyhratí, zohratí a nič ich neprekvapí. Hovorí sa že koncerty sú o výmene energie medzi kapelou a publikom. Crazy Horse sú od energie, natož pozornosti publika úplne nezávislí, zahľadení do seba a fanúšik sa tak stáva svedkom jedinečnej muzikantskej chémie. Až do takého bodu sa Jarmuschovi podarilo preniesť životaplné koncertné kúzlo kapely na chladnú televíznu obrazovku. Pomocou troch kamier, s takmer žiadnymi zábermi do publika a maximálnou sústredenosťou na akýsi neviditeľný stred medzi štvoricou hudobníkov, z ktorého vyviera zdroj ich energie. Tou druhou častou, no a aj trochu neduhom dokumentu, sú zábery mimo pódia, ktoré sú rozdelené medzi rozhovory s členmi, manažérom, Neilovým otcom, archívne zábery zo 70tých a 80tých rokov. Viac než Jimom Jarmuschom zrežírovaná, je táto časť skôr zostrihaná a to nijak extra pútavo. Rozpovie sa zopár príbehov, pospomína sa na padlých kamarátov, ako napr. Dannyho Whitena, gitaristu a člena Crazy Horse, ktorý hral na prvom albume „Everybody Knows This Is Nowhere“ a bohužiaľ skončil tak, ako mnoho iných hudobníkov tej éry. Drogy sú svinstvo. V spomienkach sa kapela vráti aj k niekdajšiemu dvornému producentovi, Davidovi Briggsovi, ktorý rok pred realizáciou „Roku Koňa“ podľahol rakovine. Bubeník Ralph Molina si aj skrz smútok zavtipkoval:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nikdy by som neveril že tu nebude. Bol moc otravný na to aby zomrel“.

Celá sekvencia, rozpovedajúca históriu kapely je mimo rozhovorov a spomienok skôr kolážou archívnych záberov a fotografií, čo je vzhľadom na Jarmuschom preferovanú pozíciu indie filmmakera pochopiteľné, ale trochu nedostačujúce. Našťastie všetko zachraňuje výborný koncertný záznam. Gro setu tvoria skladby z vtedy aktuálneho albumu „Broken Arrow“, dôjde aj na fantastické verzie klasík ako „Tonights The Night“, „Stupid Girl“ a nezabudnuteľnú a nezabudnuteľne prevedenú „Like A Huricanne“. Po tejto skladbe koncert končí niekoľko minútovým všetko prebíjajúcim hlukom nástrojov, čo spolu so skromným pódiovým osvetlením, doplneným pár sviečkami vytvára strhujúci záver ako koncertu, tak aj dokumentu. Jedinou chybou tak zostáva Jarmuschova práca mimo pódia a možno absencia klasík ako „Cortez The Killer“, „Cinnamon Girl“ či "Rockin´ In The Free World"

Aj skrz uvedené neduhy si „Rok Koňa“ vždy rád pozriem, už len pre tú energiu ktorou kapela na pódiu prekypuje. Výsledné skóre teda vyzerá takto:

100% Crazy Horse

50% Jim Jarmusch

Martin Javorek

Martin Javorek

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  19x

o hudbe a mozno aj o inych veciach... Zoznam autorových rubrík:  hudobne recenzieRetro RecenzieFilmove TipyReporty z koncertovKnihyhudobne tipy

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu