reklama

SEPULTURA - Machine Messiah (2017)

Pokiaľ pre Vás Sepultura skončila odchodom Maxa Cavaleru, pravdepodobne nemá zmysel čítať tento článok, ale upozorňujem, ak ste doteraz nezobrali Kisserovcov na milosť, „Machine Messiah“ má vysoký potenciál to všetko zmeniť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Je zaujímavé pozorovať, ako sa do Sepultury od roku 2011, teda zarovno s príchodom Eloya Casagrandeho za biciu súpravu, vrátila konská dávka energie. Predošlým albumom „The Mediator..bla bla“ (trochu dlhy nazov to je) kapela po dlhej dobe tápania stavila najmä na silný obsah bez vypchávkových sekvencií, ktoré mi strpčovali posluch predošlých albumov  (najmä Dante XXI a Kairos, A-lex prekvapivo v skúške časom obstál). Svitla iskierka nádeje, k čomu mierou nemalou prispel samotný Eloy. Kapelu mladíckym elánom nakopol k poriadnemu výkonu. Hej, Igor Cavalera bol za bicími zviera, jeho nástupca Jean Dollabela bol so svojim profesorským prístupom k hre (však odchovanec z Berklee College Of Music) skôr technického zamerania. Zato malý Eloy, o dvadsať rokov mladší od zvyšku kapely, v sebe kombinuje obidva aspekty svojich predchodcov. Je to skrátka technické zviera. Sepulture sa tak pomocou jeho hry, ktorá v podstate nenaráža na žiadne limity, otvorili nové kreatívne možnosti a obzory. A že toho na novinke aj bohato využili.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Sepultura 2017 -  zľava doprava: Derrick Green, Paulo Jr. Eloy Casagrande, Andreas Kisser
Sepultura 2017 - zľava doprava: Derrick Green, Paulo Jr. Eloy Casagrande, Andreas Kisser 

„Machine Messiah“ po textovej stránke vraj vypovedá o postupnej robotizácií našej spoločnosti. Fakt objavné téma, doteraz to určite nikdo nespracoval (ehm...Fear Factory..ehm), avšak cestu si našla aj všadeprítomná korupcia v rodnej Brazilii, ako napr. v „Alethea“. Táto skladba nesie názov podľa operácie brazílskej tajnej služby, ktorej výsledkom bolo zopár skorumpovaných brazílskych politikov za mrežami. Niečo podobné by sme si v našej druhej najskorumpovanejšej rozvinutej krajine sveta zo srdca, pečene, sleziny a iných orgánov priali a väčšina z nás sa s radosťou Brazílčanov z tohto malého úspechu v mori sklamania vie aj stotožniť. Po hudobnej stránke je „Machine Messiah“ presne tým albumom, ktorým mal byť zbabraný „Dante XXI“. Albumom, ktorý vracia kapelu na popredné pozície a možno konečne umlčí všetky neprajné hlasy, už 20 rokov omieľajúce, že toto nie je Sepultura (ok, neumlčí, nechal som sa uniesť...ale znie to dobre nie?).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Melancholická titulná skladba album otvára len zvoľna, prvé tri minúty ide o prekvapivo melodickú vec s čistým spevom a vokálnymi harmóniami v podaní Derricka Greena a končí v bahne ťažoby sabbathovských riffov. Netradičná vec, evokujúca skôr obdobie prvých dvoch albumov post-maxovskej éry, ale keďže proti „Against“ či „Nation“ v podstate nič nemám, nepôsobí to na mňa rušivo. Skôr naopak, umne pripravuje pôdu pre to, čo má ešte len prísť. V kontraste s „Machine Messiah“ sa na poslucháča totiž vyrúti HC/thrashové tornádo „I Am The Enemy“. Tvrdá koncertná vypaľovačka idúca priamo k veci, metal ohlodaný až na kosť. To „Phantom Self“ sa nesie v znamení kompozičnej členitosti a nápaditosti, následne definujúcej aj zvyšok albumu. Úvod obstaráva latinským rytmom Eloy Casagrande za doprovodu orchestrálnych aranžmánov, ktorých sa nám ešte do konca albumu dostane požehnane. S touto ideou došiel producent Jens Bogren a podarilo sa mu ju zrealizovať tak, že úplne prirodzene zapadá do nových skladieb. Počúvať, ako sa vzájomne strieda orchester so sólami skúseného harcovníka Andreasa Kissera je lahôdkou pre uši. Derrick Green predvádza vokálne najpresvedčivejší výkon za celé dve dekády, čo je frontmanom kapely a popritom nedôjde len na zemitý rev či vysoké screamy, ale aj na čisté spevy v paradoxne najtvrdších položkách ako „Silent Violence“ či „Vandals Nest“. Pri druhej spomínanej nasadí Casagrande kopákové tempo porovnateľné snaď len s kobercovým bombardovaním. Chvíľu som mal pocit, že počúvam Strapping Yound Lad. "Vandals Nest" vypovedá a hniezde zmijí, čo je v podstate metaforické pomenovanie pre milovaný brazílsky parlament. Zase raz sa s tým u nás doma pod Tatrami vieme stotožniť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj tie nazbesilejšie položky, začínajúce ako ubíjajúci výplach nakoniec prehodia vkusnú kompozičnú výhybku, čím vytvoria tak priestor pre nové nálady, obohatené tu Derrickovým melodickým spevom, tam fantastickým sólom maestra Kissera a všadeprítomnou Casagrandeho po všetkých stránkach dokonalou hrou. V skratke, furt je čo počúvať a najmarkantnejšie je to v inštrumentálke „Iceberg Dances“, snaď najlepšie reprezentujúcej súčasnú formu kapely. Akoby sa do metalovej vravy priplietol Paco De Lucia a Jon Lord (R.I.P) so svojím hammondom. Výborná vec, do ktorej vložil Andreas Kisser kus poctivej gitarovej práce. Spomínaná „Alethea“ je definovaná spočiatku chaoticky pôsobiacím rytmom bicích. Ten akoby žil vlastným životom mimo ostatné nástroje, ale nakoniec aj vďaka tomuto zdanlivému bordelu skladba čoraz viac rastie. Zámerne pompézne momenty ako v „Sworn Oath“ moc nemusím, tu to však funguje prekvapivo dobre. „Resistant Parasites“ sa nesie v pomalom tempe a definuje ju brutálny nosný riff a zase raz výborne začlenené sláčikové aranžmá. Ako po celý album, tak aj touto skladbou sa nesú nečakané výpady a vsuvky, ktoré veľmi dobre udržujú pozornosť poslucháča. „Cyber God“ uzatvára album v experimentálnom duchu a pomalšom tempe, kde Sepultura zase predvádza, ako je v súčasnej dobe kompozične rozhľadená a nebojí sa zariskovať, pretože za dosiahnutie ohromujúceho výsledku to stojí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedinou výhradou môže byť spôsob, akým sa takto komplexný a rozhľadený materiál kapela rozhodne interpretovať naživo. Pravdepodobne si na seba uplietlap poriadny bič. Ako fanúšikovi jednogitarových zoskupení, ale najmä Pantery mi nikdy nevadila absencia druhej gitary v Greenovskej Sepulture. Práve naopak - Andreas Kisser je nestor a macher, ktorý je schopný to celé utiahnuť sám. Za tých xy ráz čo som ich videl naživo som musel z toho nekompromisného výplachu najprv pozbierať myšlienky, nedajbože aby ma ešte trápila chýbajúca sprievodna gitara. Ale spôsob, akým sa Andreas na novinke skladateľsky utrhol z reťaze si priam pýta prítomnosť sprievodného gitaristu. Na každom rohu totiž číha nejaké sólo či vyhrávka a bola by škoda, keby takto našlapané skladby naživo strádali.

„Machine Messiah“ je určite najlepším albumom Sepultury za posledných 20 rokov a dosť možno jedným z najlepších albumov kapely vôbec. Všetci členovia tejto brazílskej tlupy zo seba vydali maximum, vrátane večného dreva Paula Jr (basa). A to už je čo povedať. Dajte tomu šancu.

90 %

PS: V rámci večného porovnávania tvrdo makajúcej kapely so spáčom na vavrínoch:

https://www.youtube.com/watch?v=aWJSkkuJAGc

https://www.youtube.com/watch?v=QV14v-foaMM

Martin Javorek

Martin Javorek

Bloger 
  • Počet článkov:  95
  •  | 
  • Páči sa:  19x

o hudbe a mozno aj o inych veciach... Zoznam autorových rubrík:  hudobne recenzieRetro RecenzieFilmove TipyReporty z koncertovKnihyhudobne tipy

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu