Vtedy bývalý frontman železnej panny sa počas 90-tých rokov snažil s vlastnou hudobnou produkciou urobiť čo najhrubšiu čiaru za svojou minulosťou. V mojom predošlom hejte na Sabaton som už podotkol, že aj keď som nikdy nebol extra fanúšikom Iron Maiden, rešpekt voči ním mám. Zároveň sa im nedá uprieť aj určitý nadhľad nad celou tou komicky strojenou heavy metalovou vážnosťou (viď. videoklip na Holy Smoke). Ale už od prvej Bruceovej sólovky bolo zrejme, že ho to ťahá niekam inam a sklony k experimentovaniu, či čoraz väčšia náklonnosť k silnejúcej alternatíve v rockovej, ako aj metalovej hudbe dosiahli svojho vrcholu práve na tretej sólovke „Skunkworks“. Mimochodom, pôvodne malo isť o debut regulernej kapely rovnakého názvu, spoločnosť Sanctuary sa však zľakla prípadných nízkych tržieb a trvala na tom, aby nahrávka niesla Bruceovo meno. Typický príklad Label kills artist. Osobne si myslím, že všetko sa dalo vyriešiť obyčajnou, do očí bijúcou nálepkou typu „New Project Of Bruce Dickinson“ na vonkajšej strane cd a silnejšou reklamnou kampaňou, ale minimalizácia nákladov a maximalizácia ziskov holt platí aj v hudobnom priemysle. Bruce sa zmieril s verdiktom labelu a nakoniec vydal kolektívne zložený materiál ako svoju sólovku.
„Skunkworks“ neznie ako nič čo Bruce vydal predtým a vlastne ani potom. Stojí na vlastných nohách a zrejme to má na svedomí chémia nepravdepodobného kreatívneho jadra Dickinson/Dickson (vtipná zhoda mien). Bolo jasné, že gitarista Alex Dickson má v obľube progrockové veličiny a nie je mu vzdialená ani grungeová vlna či metal. „Skunkworks“ ako celok je prekvapivo funkčným hybridom medzi týmito žánrami a ani Bruceov spev nepripadá byť do tejto mozaiky nasilu prilepený. Práve naopak. Funguje stopercentne a prirodzene zapadá do zvuku kapely. S odstupom času to môžeme zhodnotiť tak, že Skunkworks uspeli roku 1996 tam, kde o rok neskôr takí Queensryche totálne pohoreli. Nasať vtedy aktuálne alternatívne trendy v rockovej hudbe, grunge nevynímajúc, a pretaviť ich do stráviteľnej a v rámci kontinuity vlastnej tvorby prirodzenej podoby, to nie je len tak. Pri každom medzižánrovom úlete sa nesmie zabúdať na to najdôležitejšie – na silné skladby, ktoré majú tendenciu tieto fiktívne bariéry prelomiť. V dobe svojho vydania album Skunkworks ocenili najmä otvorenejší poslucháči, s odstupom času si však získava aj priazeň zarytých odporcov.
Bruce a spol. stavili na progresívne ladené a vzdušné, takmer vesmírne kompozície. Slovo vesmírne nepoužívam náhodou, keďže väčšina textov sa zaoberá buď vedeckými alebo sci-fi témami, či už je to nádherná úvodná skladba „Space Race“, pojednávajúca o nezmyselnosti privlastňovania vesmírneho priestoru alebo svižne rockové „Solar Confinment“ a „Back From The Edge“, ktorej sa dostalo aj singlového spracovania. Kapela okolo Brucea šlape ako hodinky, pozoruhodná je na prvý dojem triviálna a úsporná hra Alexa Dicksona. Ten to čo šetrí na kadencií nôt, plne nahrádza silným feelingom a nosnými nápadmi. Aj vďaka nemu sa celý album nesie vo veľmi uvoľnenej atmosfére a kompozične v celkom odlišných osnovách, ako tomu bolo na Bruceových sólovkách v minulosti. Určite musím pochváliť aj veľmi organický a neprepálený zvuk celej nahrávky, bez problémov môžete potočiť hlasitosťou ostro doprava a jednotlivé nástroje sa Vám nezlejú v nepočúvateľnú masu. Jack Endino, paradoxne producent špinavého debutu Nirvany „Bleach“, ako aj iných ranných nahrávok Soundgarden a Mudhoney tu odviedol kus dobrej práce.
Veľmi ťažko sa mi popisujú konkrétne skladby. „Skunkworks“ skrátka funguje ako celok a zachytáva Brucea v celkom inej polohe, kedy sa môže odprostiť od zborových, na koncertne skandovanie stvorených refrénov a vydať sa cestou, ktorá určite vtedy nebola všetkým jeho fanúšikom po vôli. Bruce si tu mimo vedeckých a sci-fi tém pospomínal na rôzne osobné prežitky. Napr. „I Will Not Accept The Truth“ pramení práve z jeho hnevu na hudobné vydavateľstvá a ich snahu diktovať hudobníkom, čo sa predáva a čo má potenciál. Ako sám povedal „nebudem akceptovať ich rady, aj keby mali pravdu, nech idú do riti“. „Meltdown“ zas pojednáva o ľuďoch, čo sa mu otočili chrbtom, keď opustil Maiden. Medzi mojich favoritov patrí aj epická záverečná pecka „Strange Death In Paradise“ v ktorej Dickinson vylíčil vlastné pomedzi z návštevy ruín Hiroshimy. „Výlet do Hiroshimy vo mne vyvolal obrovský pocit viny, akoby som to zavinil ja ,či každý iný Anglosas. Popritom som ani nebol na svete v dobe, keď sa to stalo“.
„Skunkwors“ ponúka poslucháčovi riadne kvalitnú dávku hudby na strávenie. Hudobne sa nebojí ísť od priamočiareho rock až k metalovým koreňom, ktoré sú tu však prekopané do modernejšieho, a takmer nadčasového hávu. Úprimne si myslím, že keby tento album vydal Bruce dnes, znel by rovnako sviežo a moderne.
Skunkworks boli na turné zhruba rok do rozpadu v roku 1997. Jediná spomienka na toto turné je záznam „Skunkworks Live“, natočený počas zastávky kapely v Španielsku. Zatiaľ čo nasadenie kapely je naživo obdivuhodné, za vizuálne prevedenie záznamu by si dotyčný režisér skôr zaslúžil deku. Roztrasená kamera, sekané zábery, neviem či rozmazaný obraz je dôsledok dostupnej kvality na Youtube alebo tej pôvodnej, tak to kritizovať nebudem.
Myslím že aj 20 rokov po svojom vydaní je „Skunkworks“ album, na ktorom si čas bude aj naďalej vylamovať všetky zuby.
90%
PS: Nahrávka mi medzitým dorazila domov v dvojdiskovej reedíci, medzi ktorými je aj humorná recesia "I´m In a Band With An Italian Drummer". Ide v podstate a žart adresovaný bubeníkovi Skunkworks Alessandrovi Elenovi, ktorý si vlastne strieľa s typického talianského temperamentu a končí v súbore talianských nadávok. Vcelku podarený, aj keď asi nie vedomý tribute Frankovi Zappovi.
