...ale dosť možne patrí medzi ich najlepšie počiny. Nebudem sa tu hrať na experta, aj keď som Prong registroval už dlhšie a to najmä v súvislosti s účasťou jej frontmana a jediného pôvodného člena Tommy Victora na nárezovom albume „Rio Grande Blood“ od industrial – metalových legiend Ministry ( kde sa zase raz Al Jourgensen vyspovedal z toho, ako má rád G.W. Busha), či ako člena sprievodného bandu ultra nafúkanca Glenna Danziga, bolo to na dlhú dobu asi tak všetko. Až tento rok som si na popud jedného diskutéra na istom metalovom webzine pustil tohtoročný aktuálny album „X – No Absolutes“. Už úderom prvej skladby „Ultimate Authority“ som potreboval zoškrabať zo zeme. Jednoduchý, zato brutálne ostrý riff sprevádzaný priamočiarym tepom bicích v pozadí s masívnou basgitarou – to všetko podané s intenzitou dopadu rakety zem-vzduch. Keď pridám ešte jedovaté Tommyho frázovanie a hardcoreový refrén, ako zrodený pre koncertné skandovanie, tak v podstate nemám čo riešiť – takto má znieť HC thrash v 21. storočí. Sviežo, hravo, so zvukovým obalom, ktorý na jednej strane vyložene zabíja, na tej druhej je viac než čitateľný a každý nástroj má v ňom svoje neochvejné miesto (čo síce v prípade počtu členov Prong nie je veľa, ale to je nepodstatné). Pokračuje sa v strhujúcom tempe ďalej, buldozér v podobe otvaráku strieda thrashový uragán „Sense Of Ease“. Áno počuli sme to viackrát od iných kapiel, ale aj tak je to v podobe Prong príťažlivé a hlavne, prirodzené a svojské. Úprimnosť v tom, čo robia, sa im nedá neveriť. Tommy Victor nielenže ako gitarista disponuje motorovou pravačkou Jamesa Hetfielda, na odpis nie je ani jeho sólová hra. Ako svoje vzory cituje práve Hetfielda a Jaza Colemana (Killing Joke) a jeho spev znie ako kombinácia oboch. Neohromuje žiadnym vokálnym zemetrasom ako Anselmo (Pantera) či kedysi Cavalera (ex-Sepultura), ale jeho zvláštny melodický prejav do Prong zapadá perfektne a zároveň je spoľahlivým poznávacím znamením kapely.
„Without Words“ či „Soul Sickness“ sú ukážkovým príkladom toho, kedy jednoducho poňatá skladba vydá za desať inštrumentálne prepracovaných kusov. Za ten krátky čas, čo som si stihol riadne napočúvať väčšinu diskografie Prong, som došiel k záveru, že práve tento model komponovania im otvoril dvere k širšiemu poslucháčskemu spektru. Uvediem napríklad takmer diskotékovú „Whose Fist Is This Anyway“ z obdobia koketu s industriálom v podobe albumov „Cleansing“ (1994) či „Rude Awakening“(1996), u ktorej sa neviem zbaviť pocitu, že takí Static-X tento model prevzali a plno rozvinuli v rámci vlastnej tvorby. Dokonca aj osvedčené veličiny ako Nine Inch Nails, Korn či hromada ďalších uvádza Prong ako svoje vzory. Fantastické na nich je, že aj v prípade cielene hitových flákov zostávajú rovnako tvrdí a uveriteľní. Tommyho songwriting postavený na lahôdkových riffových kreáciach a zbesilých sólach je mi viac než po chuti a aj veselo pôsobiace pasáže vie spolu so svojimi kumpánmi podať razantne. Príkladom nech sú skladby ako „Ice Runs Thru My Veins“, „Do Nothing“ či titulná vec „No Absolutes“. Ani vo vyložene melodickom vydaní kapela nemusí siahať po zbraniach ťažšieho kalibru a v kontexte albumu sú tieto skladby zároveň vítanou pauzou pred ďalším pokračovaním v prechádzke mínovým poľom v podobe náloží ako „Cut And Dry“, „Worth Pursuing“ či „In Spite Of All Hindurances“. Chvíľku trvalo, kým som si zvykol na jemnejšiu polohu Tommyho hlasu a akosi optimistické refrény v oných odpočinkových polozkách, ale najväčšou výzvou bola rozhodne záverečná „With Dignity“, kde mi frázovanie pripomenie všetko, čo nemám rád na nu-metale a typoch kapiel Limp Bizkit počnúc – Linkin Park končiac. Ak tento kritický úvod dokážete skusnúť, čaká vás vcelku dobrá skladba, ale dúfam, že podobných experimentov sa v budúcnosti v tábore Prong udeje pomenej.
Hopsavá „Belief System“ patrí medzi vrcholy albumu svojím nákazlivým skočným stredným tempom, výborne prevedeným refrénom a budem sa opakovať – luxusnými riffmi na podklade tuhej rytmiky, ktorú obstarávajú zostávajúci dvaja členovia, ktorých som ešte nespomenul – basák Jason Christopher, svojím vzhľadom pouličného bitkára pódiovo kontrastujúci so starou thrashovou školou Tommyho Victora a bubeník Art Cruz. Ten by z vekového hľadiska mohol byť Tommyho synom, kapelu však nakopáva a ženie dopredu práve svojou mladíckou energiou. Nepredvádza sa, ale ak nájde v skladbe priestor, ktorý by mohol do bodky využiť pre prezentáciu svojich schopností, bez váhania tak učiní. Tommymu sa obidvaja noví spoluhráči osvedčili už pri prvej spolupráci na albume „Ruining Lives“ (2014) či zbierke coverov „Songs From The Black Hole“ (tu musím vyzdvihnúť síce nečakanú, ale úžasnú prerábku Youngovskej klasiky „Cortez The Killer“). Nový album je zatiaľ vrchol ich vzájomnej kolaborácie a pevne verím, že nebude jej kulmináciou.
Lepšie neskoro ako nikdy. Chuť prelúskať sa diskografiou Prong a ich výbornou novinkou sa rozhodne vyplatila.
