HAELO - Ageusia (2012)

Autor: Martin Javorek | 1.12.2016 o 8:50 | (upravené 15.12.2016 o 13:30) Karma článku: 3,88 | Prečítané:  175x

Melodika a precíznosť. Feeling v kombinácií s profesorským prístupom. To je malý zázrak z Maďarska a nesie názov HAELO.

Nejaké tri roky dozadu sme sa vydali do Budapešti na koncert vynikajúcich Austrálčanov KARNIVOOL. Reku vyrazíme s predstihom, stihneme aj predkapelu HAELO, ktorá mi na základe skladby „Zero Principle“ veľmi zaimponovala. Fantastický spev, presná rytmika, všetko v nevtieravom melodickom podaní na pomedzí progresívneho metalu a rocku. Sound kapely by nejedného pisálka zviedol k zaškatuľkovaniu do djentovej vlny, ale na to bola hudobná stránka skúpa na rytmické onanie (naštastie).  Koncert HAELO sme vtedy bohužiaľ nestihli. Niekto (ja) totiž vyrazil do Budapešti s mapou vytlačenou od strýca gúgla s pixelmi zväčšenými na úroveň šachovnice. Nepomohla ani navigačná sebaistota, potvrdená vetou „však za Dunajom doprava“. Výsledkom bol teda neželaný poznávací zájazd po maďarskej metropole (v tom meste sa normálne nedá odbočiť doľava), kedy sme až za cenu porušenia celého tucta dopravných predpisov dorazili na miesto len pár minút pred začiatkom setu Karnivool.  Moc ma to vtedy netankovalo, keďže Karnivool predviedli bravúrny výkon a cestou naspäť som na HAELO ani nepomyslel.

Až kým si ku mne nenašiel cestu ich druhý album Ageusia (2012).  Na ploche 50 minút tu totiž páni predvádzajú progresívnu dávku muziky, pôsobiacu akoby Tool z diaľky pozorovali priamu zrážku medzi Incubus a neskoršími Fates Warning (od Disconnected vyššie). Vysoká muzikantská úroveň zúčastnených je zjavná hneď po prvých minútach. Členovia majú hudobne určite už čo to preskákané a poslucháč to môže postrehnúť na bohatých aranžmánoch jednotlivých skladieb. Prog v pravom zmysle slova, kedy sa neráta akademická nabúchanosť zúčastnených, ale prístup ku skladaniu. HAELO sa moc nepredvádzajú, na prvom mieste tu je čitateľnosť hudby a emócie, ktorým sekunduje precízna rytmika, ani raz nezabudajúca na melodiku. Megalomanské sklony podobne ladených kapiel nešli okolo tejto bandy ani omylom a minutáž skladieb len málokedy presahuje päťminútovú hranicu . Aj na omnoho menšej časovej ploche sú schopní prelietať medzi žánrami bez toho, aby na sekundu stratili razanciu, či presvedčivosť. Príkladom nech je skladba „Erazer“. Funky úvod prechádza prirodzene do riffu, ktorý mi evokuje Clawfingerovskú hitovku „Do What I Say“. Celé je to nakoniec korunované refrénom v najlepšom duchu prvých štyroch albumov Incubus a medzihrou odniekadiaľ zo Seattlu. Všetko do necelej tri a pol minúty.

Kombinácia viacerých žánrových vplyvov by mohla viesť k domnienke, že kompozične ide o nesúrodý bordel. Ani náhodou. HAELO stoja pevne na vlastných nohách a čo stihli za svoje životy hudobne nasať, tavia do umnej koláže s vlastným ksichtom. Štýlovo neviazaní k žiadnej škatuľke, prechádzajú od poprockových pasáži až k metalovým groovom. Všetko sa deje  za výdatnej podpory fantastického vokalistu Davida Szaba. Jeho vzory sú rozpoznateľné ihneď – gro tvorí Brandon Boyd (Incubus), jasne je počuť aj inšpiráciu nasatú od takých majstrov ako Maynard J. Keenan (Tool) či Chris Cornell (Soundgarden). Bez ohľadu na textovú náplň pôsobí jeho spev ako zaručená dávka pozitívnej energie, konkrétne v „Happiness Hormones“ za pomoci všadeprítomneho groovu, ktorý obstaráva najmä mimoriadne zdatný basák. Rytmika v kombinácií so zasnene pokojnými gitarami, explodujúcimi do riffovej vravy  vskutku navodzuje oné „Hormóny štastia“. „Mohli by sme žiť v svete kde nikdo neklame“, spieva David svoje zbožné želanie. Snáď to raz vyjde, ilúzie mu brať nebudem. Že to myslí vážne sa dozvedáme hneď v nasledujúcej „The Truth II“.  Energetickými bicími poháňaná rocková skladba s funky nádychom prejde v polovici plynulo do Toolovsky ladenej medzihry, kde citát komika Billa Hicksa v spojení s gradujúcim Davidovým hlasom vyvoláva zimomriavky.

„Všetka hmota je v podstate energia, zahustená do pomalých vibrácii, všetci sme jedno vedomie subjektívne si uvedomujúce samé seba, neexistujú veci ako smrť, sme len vlastnou predstavou“.

(Bill Hicks)

Len tak mimochodom, Hicks roku 1993 otváral koncerty pre Tool, kde publikum prosil o pomoc pri hľadaní kontaktných šošoviek, ktoré stratil. Tool jeho pamiatke venovali celý album „Aenima“ (v 94om podľahol rakovine v mladom veku 32 rokov). Medzi iné jeho citáty patrí napríklad "Nie všetky drogy sú dobré...niektoré sú skvelé" a "postaviť Marihuanu mimo zákon je takmer ako povedať, že boh spravil chybu". Svojrázny chlapík, ktorý roznášal smiech, ale aj ostré názory, čo rezonovali spoločnosťou. Odporúčam jeho film "Sane Man".

Späť k HAELO. Následuje trochu romantickejšia záležitosť „Away“. Rozbieha sa klavírnym introm sprevádzaným akustickou gitarou a na rozdiel od skladby predošlej ide skôr o pesničkovú záležitosť. Stojí na výbornom refréne, v popredí opäť úraduje spev a vytiahnutá basgitara. Ďalšia položka „Average Coma“ je groovom naplnená doslova po okraj. Riffujúce gitary, zemitý tep bicích, výborne prevedené vokálne harmónie...no a basa. Ak vám niečo hovorí meno Glenn Fricker, tak určite viete, že tento svojrázny producent má po rokoch trpkých skúsenosti basgitaristov vyložene plné zuby. Avšak pri hre Tamasa Urbana by bol nútený zhltnúť všetky svoje výhrady – tento muzikant totiž disponuje všetkými skillmi, ktoré hra na tento nástroj obnáša.  Berie si to najlepšie od takých machrov ako Ryan Martinie (Mudvayne), Justin Chancellor (Tool) či Dirk Lance (ex-Incubus) a vie dokonale vyplniť priestor pod spevom a gitarami. V perfektnom načasovaní hodí do placu nejaký slap či iný výpad a zároveň drží jednoduchý spodok, keď je treba. Len si vypočujte takú „Before The Storm“. Na Tamasovej linke dopĺňajúcej  gitarové flažolety stojí celá sloha, zatiaľ čo v refréne ide unisono s gitarami, aby vynikol spev.

Platilo to odjakživa a platí to aj dodnes – dobrý hudobník sa neriadi heslom kedy hrať, ale kedy nehrať. Všetci v HAELO sú si toho plne vedomí a preto je ich hudba zrozumiteľná, členitá, rôznorodá, zároveň však naliehavo strhujúca... a ako zisťujem, prudko návyková. Album poskytuje ešte množstvo silných momentov -  napr. „Pontifex Vulturi“ prekvapí perfektným záverom v podobe exhibície bubeníka Akosa Bartosa na djembe a perkusiach a rozšafná „Freezin´“ pozoruhodne narába s kontrastmi v rámci jediného gitarového riffu.

Cez 900 slov o tom aká sú HAELO skvelá kapela, až by sa jeden pýtal, či majú vôbec nejaké negatíva. No jedno by sa aj našlo. Cez všetku chválu, ktorou nešetrím na vokál Davida Szaba, má predsa len jednú malú kozmetickú vadu – navonok občas prenikne jeho natívny prízvuk, našťastie vo veľmi zanedbateľnej miere a bez rušivého efektu.

HAELO si rok po vydaní „Ageusia“ otestovali svoje aranžérske schopnosti aj na poli akustickom, kedy naživo previedli väčšinu skladieb z tohto albumu do unplugged podoby. Výsledok je vyložene perfektný a môžete si ho spolu s albumom "Ageusia" stiahnuť zadarmo na bandcampe kapely. Alebo vypočuť nižšie.  Stojí to za to.

90 %

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Obchvat Ružomberka: už mal byť hotový, nakoniec bude meškať roky

Úsek D1 medzi Hubovou a Ivachnovou, ktorého súčasťou je aj obchvat mesta s 27-tisíc obyvateľmi, plánujú dokončiť až v roku 2021.

ŠPORT

Neapol hrá ako Real. Hamšíkovi sa vernosť môže oplatiť

Ľudia sa rozprávajú len o zápase, tvrdí Hamšík.


Už ste čítali?