Lenže ono je to k neuvereniu pravda. Síce partička okolo vyštudovaného jazzmana Pagea Hamiltona už dávno nie je tou kométou ktorá zažiarila v stajni vydavateľa Interscope Records a predala viac ako 2 milióny nosičov dnes už klasického albumu „In The Meantime“, vplyv na heavy scénu deväťdesiatých rokov sa im dá uprieť len ťažko. Úderné staccato riffy s presnou rytmikou a hardcore poňatý tak ako nikdy predtým pripravil živnú pôdu pre neskoršie nu-metalové ikony ako Korn či Deftones, dokonca aj takí priekopníci ako Tool vo svojich začiatkoch otvorene priznali inšpiráciu Helmet. Zoznam by bol dosť dlhý, preto to stopnem hneď teraz a preskočím do roku 2016 a popíšem aj čo sa dialo nejakých tých pár rokov pred vydaním novinky „Dead To The World“.
„Dead To The World“....akokoľvek svinsky to znie, titul nového albumu celkom odzrkadľuje status Helmet v súčasnom dianí na rockovej scéne. Od reunionu prebehlo dvanásť rokov. Pageov zámerný príklon k melodike sa vtedy nestretol s veľkým pochopením, poznávacie znamenia Helmet ustúpili bokom a do popredia sa v prevažnej miere dostal skôr Pageov nie príliš výstavný, ale zato ihneď rozpoznateľný hlas. Sám sa chcel zámerne vyhnúť tomu, aby noví Helmet zneli ako tí klasickí z 90tých rokov, keďže počas šesťročnej pauzy (1998-2004) sa vyliahli aspoň dva tucty kapiel priamo čerpajúcich zo soundu a odkazu jeho kapely. Album „Size Matters“ (2004) však veľa ovácií nepozbieralo (i keď po čase som mu došiel na chuť) a inak na tom neboli ani následníci „Monochrome“ (2006) a „Seeing Eye Dog“ (2010), kde si poslucháč mohol dôjsť možno na dve tri obstojne položky medzi množstvom vaty. Helmet prešiel do podoby Hamiltonovho koníčka a turné do formy letnej dovolenky. Koniec koncov, tento človek má harmonogram nabitý aj bez decibelového besnenia. V domovskom New Yorku sa pravidelne zúčastňuje rôznych jazzových session, je hudobný profesor, skladá hudbu do filmov a pokiaľ by ste dosť dlho snorili po jutjúbe, našli by ste ho ako gitaristu v sprievodnom bande Davida Bowieho (R.I.P.) na prelome storočí. Helmet teda pre Pagea nie sú dávnou prioritou a na prípravu novej nahrávky si ponechal more času. Teda presnejšie - šesť rokov. A výsledok sa dostavil.
„Dead To The World“ je presne tým albumom, ktorý mal vyjsť po nedostižnej kráske s pleteným košíkom na obale placky „Betty“, aj keď zo všetkých doterajších albumov znie paradoxne najpriamočiarejšie a najjednoduchšie. Novinka pôsobí ako ukončenie cesty započatej na „Size Matters“, akoby Hamilton mal víziu ďalšieho tvorivého posunu Helmet jasnú, ale len z jemu známych dôvodov sa k jej realizácií dopracoval až teraz. Úvod albumu neobstaráva žiadna sekavá riffovačka ako bývalo v minulosti zvykom. „Life Or Death“ je najmä o plynulom toku gitarových akordov, poháňanom dopredu jednoduchým beatom bicích. Nielen táto skladba, ale aj mnoho ďalších na novinke dáva spomenúť na legendárnu pecku „Unsung“ či na neskorší príklon k melodike a väčšej kreatívnej vyzretosti v podobe „Betty“. „Life Or Death“ je neskutočne pohodová vec, Helmet už dávno nezneli takto uvoľnene a bezstarostne. Pod klasicky chaotickým Paegovým sólom sa dostavuje aj na groovy gitarové riffy. Chytľavá gitarová linka sa nesie hneď ďalším nemenej skvelým kusom „I Love My Guru“. O poznanie tvrdšia skladba oproti otvaráku, stojaca na vydarenom speve (v rámci Paegových možností) a starej dobrej Helmetovskej rytmike, ktorá je na novinke síce trochu menej markantná, čo však vôbec nevadí. „Bad News“ je asi najmelodickejšia vec, ktorá aj cez mierne negativistický refrén o tom, ako už dobré správy nechodia, pôsobí prekvapivo optimisticky. „Red Scare“ je klasický Helmet so všetkým čo k tomu patrí, masívny riff v slohe dá spomenúť na hitovku „Smart“ z reunionovej placky „Size Matters“, ale aj na klasiky ako „I Know“ či „Tic“. Vydarený refrén, uletené Paegovo sólo, skrátka všetko na svojom mieste. Titulná vec „Dead To The World“ patrí medzi vrcholy nahrávky. Perfektne zaranžovaná skladba, kde v pozadí zaúradujú dokonca aj sláčikové nástroje, či pomocou spevu silne vygradované prehupnutie do výbušného refrénu. Ten zdobia vkusné vokálne harmónie. „Green Shirt“ je asi najväčší úlet na albume, táto prerábka od Elvisa Costella je v podstate pohodový „coffee break“ pred nadchádzajúcou druhou polovicou rockovej nálože. „Expect The World“ je opäť o plynule sa vlečúcich akordoch, kontrastoch medzi melancholickou slohou a rockovým refrénom a do popredia vytiahnutom vokáli. V minulosti pôsobil Pageov hlas v hudbe Helmet skôr ako sprievodný nástroj, čo bolo z hľadiska jeho speváckych schopnosti pochopiteľné. Avšak minimálne od „Size Matters“ si trúfa na čoraz väčšie spevácke výpady a neváha sa pustiť do spomínaných harmónií či potiahnuť tú ktorú skladbu len pomocou hlasu. Od väčšiny speváckych špičiek má síce ďaleko, ale na druhu stranu to má aj taký Neil Young a kam to až dotiahol. A to ani nehovorím o Jimi Hendrixovi, nedajbože o Bobovi Dylanovi.
K Helmet Pageov hlas neodmysliteľne patrí, zo všetkými svojimi kladmi aj zápormi. Niekedy sú tie zápory dokonca sympatickejšie, ako v „Die Alone“, čo je vintage Helmet ako vyšitý, viac hardcoreový ako rockový, a to isté platí aj o „Drunk In The Afternoon“. Celým albumom sa umne nesie balans medzi rockovou pohodou a taživým gitarovým riffingom. Preto ani dve vyššie vymenované položky svojím návratom ku koreňom nepôsobia do počtu, ale skôr prispievajú k väčšej rôznorodosti materiálu. Následujúca „Look Alive“ je uplna paráda, bez akéhokoľvek úškrnu poviem, že ide o Helmetovský slaďák so solídne odvedenou vokálnou stránkou, takmer snová skladba, kde stačí len zavrieť oči a nechať sa unášať. Album prekvapivo uzatvára spomalená a melancholickejšia verzia úvodnej veci „Life Or Death (Slow)“, plynule nadväzujúca na „Look Alive“. Fantastický koniec výborného albumu.
„Dead To The World“ po hudobnej a textovej stránke dáva na známosť, že aj keď okolitý svet na Helmet zabudol, oni sú stále tu a cítia sa viac nažive než kedykoľvek za posledných dvadsať rokov. Na takýto album od mojich obľúbencov som čakal roky. Dočkal som sa. Aj keď Pagea Hamiltona delia možno tri roky od šesťdesiatky, do starého železa ani náhodou nepatrí. Doprial si oddych, získal nadhľad a výsledkom je najlepší album Helmet od čias „Betty“.
27. februára si určite nenechám ujsť ich koncert vo Viedni.
