Retro Recenzie: SEPULTURA - Against (1998)

Autor: Martin Javorek | 19.1.2017 o 9:05 | (upravené 19.1.2017 o 12:34) Karma článku: 2,10 | Prečítané:  557x

Začnem tam, kde som predošlú recenziu skončil – rok 1996 sa ukázal byť pre Sepulturu osudovým. Odchod Maxa Cavaleru mal znamenať okamžitú smrť, kapela sa však rozhodla nehodiť flintu do žita.

Keď  postupne utíchla mediálna prestrelka, počas ktorej bolo najviac výstrelov vypálených pochopiteľne z Maxovej strany, nastal čas zaoberať sa budúcnosťou. Osočovaním a ukazovaním prstov na druhých sa nikdy veci nepohnú dopredu a trojica Kisser – Paulo Jr. – Igor Cavalera si toho bola plne vedomá. Najťažšie bolo rozbiť mýtus ich vlastnej neschopnosti, vytvorený predošlým manažmentom Sepultury – resp. Maxovou manželkou Glóriou.  Už pred rozpadom dlhšiu dobu riešila všetky obchodné a zmluvné náležitosti len so svojim manželom a PR tlačilo Maxa mediálne dopredu na úkor ostatných členov. Výsledkom toho Sepultura navonok mnohým pripadala byť viac Maxov projekt, než rovnocenný spolok štyroch hudobníkov. Či bolo rozumné vytiahnuť tieto oprávnené výhrady a neobnoviť Glorii manažérsky kontrakt len pár týždňov po smrti jej  syna Danu Wellsa, nech si už zodpovedia Kisser a spol. sami. Nad dvadsať rokov rozliatym mliekom je škoda plakať. Max mal po odchode z kapely dvere všade otvorené, netrvalo dlho a založil si vlastný projekt Soulfly. S bývalým manažmentom Sepultury za chrbtom a plnou podporou vtedajšieho vydavateľa Roadrunner to mal neporovnateľne ľahšie než jeho ex-kolegovia. Tí odchodom Maxa prišli o viac než o frontmana. Došli aj o zabehnutý biznis model a v tom istom vydavateľstve boli preradení do B-ligy ako neperspektívna kapela, ktorá musí všetkým dokázať právo na vlastnú existenciu.

Veru, „No Max. No Sepultura“ zaznieva ešte dnes, dvadsať rokov po Maxovom odchode. Osobne si myslím, že aj keď sa Maxovi vtedy nedal odoprieť akýsi vizionársky inštinkt, jeho vplyv na Sepulturu býva mierne preceňovaný. Gro toho, čo pre mňa robilo Sepulturu príťažlivou, mimo povrchného faktu, že sú z Brazílie, bolo fantastické tribálne bubnovanie Igora Cavaleru a okamžite rozpoznateľná hra môjho obľúbenca Andreasa Kissera. Tieto dve nezameniteľné ingrediencie sú zároveň dôvodom, prečo Max nikdy nedokáže zreplikovať sound svojej bývalej kapely s najatými hudobníkmi. V tomto ohľade mi duch Sepultury  pripadal vždy byť viac prítomný na Kisserovskej strane barikády.

Roku 1997, po neúspešných Andreasových pokusoch chopiť sa mikrofónu kapela rozhodla vyhlásiť konkurz na speváka. Prelúskať sa kvantom nahrávok od obrovského počtu záujemcov bolo nad ľudské sily, najmä keď sa opustená trojica rozhodla, že nový člen by mal byť hlasovo niekde inde než Max. XY hlasových kópií bývalého frontmana však viedlo akurát tak k frustrácii. Svoju verziu skladby, z ktorej sa neskôr stala „Choke“, poslal kapele aj Chuck Billy z Testament. V jeho podaní síce vôbec nie je zlá, vizuálne by som si ho v Sepulture však nedokázal predstaviť. Post nakoniec získal vtedy 27 ročný Afroameričan, vzhľadom pripomínajúci beštiu z filmu predátor – Derrick Green (táto podobnosť neunikla ani pánom zo Slayer, ktorí si počas spoločného turné so Sepulturou v roku 1998 Derricka podpichovali, že v prvom filme bol lepší). Green nastúpil už do rozbehnutého vlaku a na výslednú podobu nového albumu nemal mimo naspievania vokálnych liniek žiaden vplyv. Členovia kapely ho  ešte v rámci "výberového „konania“ doslova hodili do vody. Behom dvoch týždňov strávených v Sao Paulo ho mimo skúšania oboznámili s každodenným životom v Brazílii a zoznámili aj s rodinami. Cieľom bolo zistiť, ako a či vôbec nováčik prirodzene zapadne. Sepultura bola do roku ´96 nielen kapelou, ale aj bratstvom. Derrick si ich nakoniec získal ako hudobne ,tak ľudsky. Navyše bol aj veľký fanúšik fotbalu. Keďže sú Sepultura ako správni Brazilčania týmto športom úplne posadnutí, nebolo o čom.

Pri reakciách na „Against“ som sa väčšinou stretol s formulkou „toto už nie je Sepultura“. Zatiaľ čo chápem, že každému fanúšikovi táto drastická zmena nemohla byť po vôli, u niektorých som mal pocit, že album ani nepočuli a bezkonfliktne prevzali populárny názor. Druhou pripomienkou je, že to už skrátka nie je ono, že kapela bez Maxa prišla o svoje kúzlo, s čím z časti súhlasím. Ale že nejde o Sepulturu? Prosím Vás. Však Max so Soulfly najprv na tri dejstvá povrchne skopíroval osvedčený recept z Roots, a to zakaždým horšie, neskôr sa mu nachvíľu darilo a mal navrch (Prophecy a Dark Ages), aby následne strmým pádom skončil v ukrutne bolestivom agro-kolotoči „vidly, hrable, rýl“ metalu. V rámci sloganu „Nový album Cavaleru doporúča 10 z 9 poľnohospodárov“ sa mu bez súdnosti darí skĺzať hlbšie a hlbšie do bahna. Ako ste si asi všimli stihnúť, som trochu zaujatý, ale to nevyplýva z antipatií voči Maxovi, ale z dlhodobého kvalitatívneho prepadu jeho tvorby.

To Sepultura sa po jeho odchode a angažovaní Greena vydala o dosť komplexnejším a odvážnejším smerom. Green sa už prvým albumom uviedol ako schopný spevák. Veľkou odvahou bolo, že mu Kisser a spol.vôbec odobrili melodický spev v niektorých položkách, ako v nadupaných „Rumors“ či „Boycott“. Absencia Maxových štyroch strún (dnes mu stačí dokonca jedna)  pre Kissera neznamenala bohvieaký nárast povinností, ale z počiatku chvíľu trvalo, kým sa kapela naučila komponovať ako trio. Najväčšou výzvou bolo prekopať zvuk kapely len s jednou gitarou a z čisto subjektívneho pohľadu mi u Sepultury sprievodná gitara naživo nechýba. Z evolučného hľadiska mi „Against“  príde ako pokračovateľ cesty rozvinutej na  „Roots“. Kým krvavé korene boli sústredené na symbiózu medzi živočíšnym metalom a zvukmi z hlbín dažďového pralesa, „Against“ je po stránke mimožánrových vplyvov trochu rozhľadenejším albumom (bohužiaľ nie lepším). Zvuk kapely je oproti „Roots“ o kus čistejší a akoby plochejší, gitary sú tento krát zreteľnejšie a Andreas miestami necháva po vzore Pantery vyznieť svoje vyhrávky len v sprievode basgitary a bicích. Mimo inšpirácie nasatej z brazílskej tribálnej hudby si cestu do zvuku kapely našli aj orientálne vplyvy ako napríklad vo „Floaters In Mud“ (bombastický nosný riff), zemitej a pochmúrnej „Unconsciosness“ či výbornej inštrumentálke „Kamaitachi“ (dychové nástroje). „Kamaitachi“ neskôr tiež vyšla pod názvom „Waste“ a nenaspieval ju nikdo iný, ako sedemoktávový pán „hlas“ – Mike Patton. Singlovka „Choke“ je Sepultura ako sa patrí, s výbornou perkusívnou medzihrou. Derrick už vo svojich začiatkoch vokálne prestriedal zopár polôh, a najmä z tej melodickej chytala väčšina fanúšikov koprivku. Dnes voči tomu nemám absolútne žiadne výhrady, ale pri prvom posluchu to bol takmer nerozdýchatelný šok. Však o tomto Sepultura nikdy nebola! Miestami to znelo skôr ako kolaborácia s Bad Brains než samotná Sepultura. Charakteristické črty kapely sa neskôr však vynorili, dokonca aj ten Derrick z času na čas revom pripomenul Maxa, či už je to v spomínaných „Floaters..“, „Rumors“, „Boycott“, „Common Bonds“ alebo v demoličnej guľi, akou je refrén skladby „Old Earth“. Z inštrumentálok tu v najlepšom duchu predošlých kusov ako „Kaiowas“ a „Itsári“ vyčnieva vydarená „T3rcermillenium“

„F.O.E.“ a „Tribus“ sú zbytočné vypchávkové blbosti, z ktorých skôr srší bezradnosť, než pokus obohatiť album. Hardcoreové výpady ako titulná skladba "Against", „Drowned Out“ či „Reza“ s hosťujúcim Joao Gordom (Ratos de Porao) práve nápaditosťou tiež neprekypujú a sú skôr nedotiahnutým pokusom o zloženie krátkych koncertných vypalovákov. Naneštastie  končia v šedi kusov ako „Biotech is Godzilla“ či „Dictatorshit“. Lepšie je na tom „Hatred Aside“, na ktorej sa skladateľský aj vokálne podieľal asi najznámejší fanúšik skupiny, Jason Newsted (ex-Metallica).

Miestami trochu v strese, avšak stále nohami pevne na zemi. Taký bol a je „Against“. Krč z túžby dokázať, že aj bez Maxa sa stále môžu diať veľké veci, je tu citeľný, ale rovnako tak je citeľný aj duch Sepultury. Kým sa kapela drží stredného tempa a experimentovania, je uveriteľná, akonáhle sa snaží prejsť do razantnej tvrdosti, je to neprirodzené, ale najmä nasilu.  Aj cez všetky výhrady na „Against“ dodnes nazerám kladne. Áno, k sebavedomiu starej Sepultury tomu kus chýba, ale prvé tri albumy Soulfly posiela tam, kam slnko nesvieti.

70%

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Jeden za všetkých, všetci za jedného. Čo má Kaliňák s tromi mušketiermi

Dom, v ktorom býva minister vnútra Robert Kaliňák, je pomenovaný podľa Aramisa z Troch mušketierov. Susedmi sú Athos a Porthos.


Už ste čítali?