Retro Recenzie: SEPULTURA - Roots (1996)

Autor: Martin Javorek | 18.1.2017 o 10:09 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  552x

Album, ktoré bez výhrad môže prijať prívlastok revolučné. Moment, ktorý zase raz posunul metal niekam ďalej a ktorý zatiaľ nikto do podobnej miery nezopakoval.

16. decembra tomu bolo presne 20 rokov, čo Sepultura ukončila koncertom v londýnskej Brixton Academy tohoročnú časť mamutieho  turné k Roots. To čo celý svet ešte nevedel, im bolo jasné už pár mesiacov dopredu – na pódiu spolu stáli naposledy. Max sa v tichosti pobral s "mamou" Gloriou (či Yoko?) do tourbusu a deň nato sa ožral tak, že ho v Londýne nepustili do lietadla kým nevytriezvel. Zvyšok Kisser - Igor Cavalera - Paulo Jr. čakali nie práve svetlé zajtrajšky.  Toho dňa neprebehlo žiadne rozlúčenie, hnev a trpkosť boli až moc prítomné na to, aby umožnili členom kapely, najmä však Maxovi, akýkoľvek nadhľad. Začiatkom roku 1996 by  nikto zo Sepultury ani vo sne nečakal, aký koniec pre nich dvanásty rok existencie chystá. Výlet do brazílskeho pralesa, kritikou do nebies vynášaný album, obrovské turné, smrť kamaráta, fanúšika a hlavne syna v jednom, odcudzenie, osočovanie, rozpad – toť krátky prehľad toho, čo Sepulturu postihlo v najdôležitejšom momente kariéry.

Max Cavalera, aj keď hudobník diskutabilných schopností, bol vždy predovšetkým vizionár, ktorý za pomoci neporovnateľne zdatnejších muzikantov svoje vízie premieňal na realitu. Koncept pre „Roots“ sa vraj zrodil počas snu, v ktorom sa vydal do dažďového pralesa. Počiatočná myšlienka nabrala jasnejšie kontúry v momente, kedy sa celá kapela vydala na pár dní okúsiť domorodý život v podobe návštevy juhoamerického indiánskeho kmeňa Xavante. Skúsenosť odžitá na vlastnej koži len upevnila celú štvoricu v presvedčení, že cesta k novému albumu vedie len cez cestu späť v minulosti, ku „koreňom“ brazílskej hudby ako takej. Xavante by k sebe určite len tak niekoho nepustili, na Sepulture im muselo čosi učarovať

„Videli sme fotky kapely a vedeli sme, že s ich tetovaniami a dlhými vlasmi sa odlišujú. Vedeli sme, že boli diskriminovaní, rovnako ako my. Práve preto sme na nich boli zvedaví.“

(Staršina kmeňa Xavante)

Dodnes stálica oboch znesvárených táborov (Sepultura – Soulfly, CC) a koncertná tutovka „Roots Bloody Roots“ otvára album a na šok mnohých fanúšikov, Sepultura od tohto momentu nemala byť nikdy taká ako predtým. Minimálne od „Beneath The Remains“ kapelu charakterizovala technická precíznosť a vycibrenosť detailov, tá sa však na „Roots“ pobrala kade ľahšie. Nahradila ju primitívna pudovosť a priam až zvieracie inštinkty na korisť číhajúceho jaguára v brazílskej džungli. Metalová exkurzia amazonským dažďovým pralesom, ktorú vrchný zvukový úchyl Ross Robinson zabalil do lahôdkovo zahnívajúceho zvukového obalu. Bez toho aby som zhadzoval či spochybňoval obrovský vklad kapely, nemyslím si, že s iným producentom ako s Rossom by album dopadol tak nad očakávania.  Spolu s Maxom, Andreasom a spol. vytvoril stiesnený zvukový obraz, kde sa na prvý dojem úplne odlišné svety dostávajú do symbiózy. Nie fúzie, do symbiózy!! Pri počúvaní Roots si týchto pánov naozaj predstavujem, ako rozhodili svoju aparatúru uprostred hustej džungle a to čo stvárajú je náhodne dopĺňané zvukmi okolitých kulís. Či už je to fantastický diktát silových akordov po druhom refréne v „Breed Apart“, intermezzo v mojom favoritovi „Endangered Species“ alebo sonické šialenstvo „Lookaway“, k výslednému obrazu ktorého nemalou mierou prispel Mike Patton, Dj Lethal či Jonathan Davis. Pohostinsky si tu zahučal aj gitarista kapely Andreas Kisser. Maxov agresívny rev, toľko definujúci album „Chaos A.D.“, tu je stále prítomný, ale tento ráz frontman kapely stavil aj na animálne škreky a Ross Robinson to celé prehnal cez rôzne zvukové filtre, aby výsledok čo najviac zapasoval do celkovej mozaiky albumu. Inak je Ross Robinson ten typ producenta, čo na nahrávkach necháva v čo najväčšej možnej miere vyznieť ľudský faktor hudobníkov. Nahrávkam to dodáva uveriteľnosť a nie inak tomu je aj na „Roots“. Nedá sa nespomenúť aj inšpirácia vtedy nastupujúcou generáciou na čele s Korn, avšak Sepultura si dokázala zachovať vlastný ksicht, čo sa v rovnakom prípade o takých Machine Head nikdy povedať nedalo. Značné podladenie gitár spočiatku nebolo po chuti Andreasovi Kisserovi, ale po Maxovom argumente "však podlaďovali aj Black Sabbath" si nakoniec dal povedať.

Čí už je to hypnotický riff „Roots Bloody Roots“ v sprievode tribálnych a okamžite rozoznateľných bicích Igora Cavaleru, intro k „Attitude“ odohrane Maxom na Berimbau, alebo všadeprítomné, zámerne kakofonické vyhrávky Andreasa Kissera, album je prezentáciou najväčšieho kreatívneho rozmachu kapely. Na ďalšej koncertnej stálici „Ratamahatta“ si na perkusie zahral dnes už bývalý bicman Korn David Silveria a čo to odspieval aj predstaviteľ brazílskej populárnej hudby Carlinhos Brown. Celé to pripomína šamanské voo-doo zaklínanie za pochmúrnej prechádzky brazílskym predmestským slumom. Skladba cez množstvo skrytých odkazov v texte vypovedá o nerovnostiach v brazílskej spoločnosti a rozdieloch medzi sociálnymi triedami. Na jednej strane mrakodrapy Ria či Sao Paula, na druhej, o pár kilometrov ďalej, džungle faviel a každodenný boj o prežitie, ktorý mali Cavalerovci odžitý na vlastnej koži.

Niečo cez minútu trvajúca HC šleha „Dictatorshit“ v krátkosti spomína na rok 1964, ktorý vošiel do moderných brazílskych dejín najmä zosadením prezidenta Joao Goularta armádou a za podpory vlády USA spôsobom nie vzdialeným tomu, ako naložili s Mohammadom Mosaddeghom v Iráne roku 1951. Inštrumentálky „Itsári“ za priamej účasti členov kmeňa Xavante a Kisserova akustická  chvíľka „Jasco“ priamo pokračujú a rozvíjajú trend nastolený s „Kaiowas“ na predošlom albume „Chaos A.D.“

„Roots“ je obrovský monument v diskografií Sepultury. Áno každý fanúšik týchto Brazílčanov to má s obľúbeným albumom inak. Niektorí preferujú posun k alternatíve a skladateľskej vyzretosti na predchodcovi „Chaos A.D.“, v rámci čistoty metalového žánru jasne dominujú na základe odlišných osobných preferencií „Arise“ či „Beneath The Remains“. Avšak práve roku 1996 dosiahla Sepultura svojho kreatívneho vrcholu. Roku, ktorý sa ukázal byť nakoniec osudovým. Ale to už je na iný článok.

100%

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kiska: Niekedy to vyzerá, akoby sme v jednej krajine žili v dvoch rôznych svetoch

Prezident vyzýva mladých, aby slušne povedali svoj názor.


Už ste čítali?