reklama

SEPULTURA - Dante XXI (2006)

V rámci pokračovania Retro seriálu o Sepulture došlo aj na album Dante XXI. V rámci krátkej verzie by som mohol napísať : Nemal som ho rád v roku 2006, nemám ho rád ani teraz. Ale to by bolo až príliš stručné zhrnutie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Pamätám si, že metalové média dosť aktívne zdieľali roku 2006 správy o nadchádzajúcom albume braziílskej legendy. Mimo iné padali aj predpovede typu, že novinka má vyniesť Sepulturu opäť na vrchol, že kapela hovadsky pritvrdila, že je to ambiciózny projekt inšpirovaný Danteho božskou komédiou, skrátka jeden superlatív za druhým. Predstavitelia printových metalových magazínov si poväčšine z prvého posluchu albumu odnášali superlatívy a splietali titulky v štýle „veľký návrat stratených synov“. Pre mňa sa Sepultura nevrátila, keďže v prvom rade som si ani nevšimol, že by vôbec niekedy odišla. Mám tu kapelu rád ako celok, rešpektujem každé jej obdobie a vyložene zlý či priemerný album v mojich očiach (dovtedy) ešte nevydala...až do momentu, kým mi do uší nevbehla táto prehnanými ambíciami sprasená božská katastrofa. Počúvam...nič. Tak reku počúvam...stále nič. Počúvam ďalej...nič? Dáke akože kvázi mega epické intermezzo...počúvam .... nič?? Akože ďalšia sekcia ... akože očistec ... od čoho?? Bezduchej hoblovačky?? ... ďalšie intermezzo...nič??... nič??!... NIČ!!!!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Tento proces som zopakoval onoho roku 2006 ešte zopárkrát a len ma utvrdil v tom, že Sepultura sa formou pokúsila prebiť obsah. Obsah nudný, nenápaditý ale najmä... prostoduchý. Jasné, pokiaľ vám stačí nič neriešiaca tvrdosť a neboli Vám po vôli prvé tri kapitoly Greenovskej Sepy, pravdepodobne ste sa na Dante moc nesťažovali. Osobne si ale myslím, že od Against po Roorback Sepultura prešla vcelku zaujímavým vývojom a práve od Danteho som čakal unikátne spojenie novej experimentálnej tváre Sepultury s tou starou Maxovskou, tu a tam okorenenou dusnom dažďového pralesa a rachotom betónovej džungle. Nestalo sa tak a to čo kapela predviedla, je v mojich očiach úplne samoúčelný pokus zavďačiť sa tej časti fanušikovskej základne, čo Sepulturu desať rokov dozadu zavrhla. Vedomý pokus znieť čo najviac ako "pravá" Sepultura, ktorý sa minul účinku. Album som krátko po vydaní vybral z uší, mozgu a iných úložných centier. Zíde z uší, zíde z mysle. A to navyše pár mesiacov po vydaní dal kapele zbohom aj druhý Cavalera. To už som si myslel že je fakt koniec, kapela mala do budúcnosti katastrofálne vyhliadky. Ako dnes vieme, Sepultura nakoniec prežila do dnešných dní aj v Cavalera-free vydaní. A nielen to, na základe novinky „Machine Messiah“, ktorú považujem za všetko, čím Dante chcel byť a ani náhodou nebol, sa kapele darí snáď najlepšie za posledných 20 rokov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak ale späť k Dante XXI – keďže som sa rozhodol spätne zrecenzovať celú diskografiu Sepultury a dôjde aj na staré klasiky, nemôžem ho predsa dať bokom. Najmä preto, že mnohým sa z mne dodnes nepochopiteľných dôvodov páči. Tak som ho dal opätovne do uší...a NIČ.. a keďže slovíčko „nič“ nepredstavuje základ pre rozumnú argumentáciu, poďme si to rozobrať.

Nemám nič proti rozdeleniu albumu na tri sekvencie podľa Alighieriho klasiky, t.j. peklo, očistec a nebo. A keď po nič neriešiacom intre do uší nabehne „Dark Wood Of Error“, máte naozaj pocit, že ste sa ocitli v akomsi post modernom pretechnizovanom inferne. A to aj cez fakt, že to silne pripomína brutálny úvod „I“ od Meshuggah. Ukážková prezentácia vtedy stále fantastických schopností Igora Cavaleru, ktorý na svojej bicej súprave unisono s riffovým nákladom Andreasa Kissera drtí, reže do mäsa a nevykazuje známky zľutovania. A keď sa k všetkému pripájajú ambientné zvuky domorodých dychových nástrojov, úvodný „wow“ efekt je zaručený...teda aspoň do pol druha minúty. Potom sa to prehupne na polminútový thrashový výplach, kde síce úraduje Derrickov agresívny vokál, ale to je poslucháčovi prd platné, keďže to skončí skôr, než sa to stihne rozbehnúť. Neuveriteľne premrhanie potenciálu skladby a takto sa nám to v priebehu albumu zopakuje viackrát. „Convicted In Life“ je na tom trochu lepšie, ale vždy ma viac bavila naživo než z albumu. Pôsobí sílene, bez lepšieho nápadu, aj cez jasný hitový potenciál jej chýba niečo, čo by vo mne vyvolalo chuť sa k nej niekedy vrátiť. Raz stačí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A bohužiaľ, tu u mňa Dante končí a to ešte ani nič neponúkol. Z letargie vytrhne možno ešte „False“, čo je na celý album trochu málo. Štruktúra skladieb je doslova detinsky jednoduchá a prvoplánovaná, ak sa aj niektorá skladba zapáči, opočúva sa neuveriteľne rýchlo. Nie je tu nič, čo by mohlo rásť a postupne si získať poslucháča, len tvrdosť bez nápadu. Jednotlivé sekvencie sú navyše premostené absolútne zbytočnými intrami a každá skladba v momente, kedy dúfate v nejaký zaujímavý zvrat, končí. Toto nie je peklo, očistec a raj..houby...Sepultura si tu napísala vlastnú komédiu, resp. tragédiu, ktorej dejstvámi sú zívanie, nuda a utrpenie. Akoby ste si v nóbl reštike objednali kaviár a čašník by Vám po hodine čakania priniesol hromadu myších hovien na zlatom podnose, tváriac sa, že všetko je v poriadku. Blbostí typu „Eunoe“, ktorá je vo svojej 13 sekundovej dĺžke len intro k skladbe „Crown And Mitter“ a aj tak je oddelená ako separé skladba, je na albume požehnane.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ukončím to takto. Sepa sa tu chytila do pasce vlastných ambícií. Námet Božskej komédie je dosť veľkolepý na to, aby skončil ako bezduchá rúbanica a zaslúžil si omnoho odvážnejší prístup. Je zrejmé že sa kapela bála akokoľvek zariskovať a miesto majstrovského diela dostávame opatrne škrabanie na prázdnom povrchu. Pochybujem, že by sa Božská komédia stala literárnou klasikou, keby na tom bola kvalitatívne tak ako pokus o jej hudobnú adaptáciu od Sepultury.

VERDIKT: "Hromádka trusu od myšího albína". (Arnold Jidáš Rimmer)

45 %

PS: Chcel som dať 40 percent, ale potom som si uvedomil, že je tu ešte Kairos, a to je ešte horší album než Dante. Naštastie týmito dvoma prešlapmi končí hodnotenie albumov Sepultury pod 70 percent. Teda aspoň v mojom prípade.

Martin Javorek

Martin Javorek

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  19x

o hudbe a mozno aj o inych veciach... Zoznam autorových rubrík:  hudobne recenzieRetro RecenzieFilmove TipyReporty z koncertovKnihyhudobne tipy

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu