LIVING COLOUR - Stain (1993)

Autor: Martin Javorek | 10.5.2017 o 10:42 | (upravené 30.6.2017 o 8:43) Karma článku: 3,24 | Prečítané:  209x

„Vidím hladujúcich Afričanov v telke, cítim že to so mnou nemá nič spoločné, zaplatil som svojích dvadsať dolárov Live Aid, pomohol som zmiznúť môjmu previnilému svedomiu“.

(z textu skladby „Go Away“)

 

Living Colour boli na prelome 80-tých a 90-tých rokov v podstate exotickým zjavom na rockovom poli. Crossoverová kapela zložená výhradne z afroamerických členov, disponujúcich výnimočnými hudobnými skillmi, kombinujúca rock s prvkami metalu, punku, funku, jazzu či reagge urobila už prvým albumom dieru do sveta a zaslúžene si za prvé dve nahrávky odniesla cenu Grammy.  Dalo by sa polemizovať, že crossoverový boom bol v období debutu „Vivid“ (1988) už v plnom prúde, ale na rovinu – Faith No More ešte stále čakali na  Pattona, Red Hot Chilli Peppers hrali až do roku 1989 prevažne nekonzistentné kraviny a Jane´s Addiction boli vždy.. no skrátka strašná haluz. To Living Colour už na začiatku predstavili hotový produkt, výsledok spolupráce štvorice zdatných muzikantov bez začiatočníckych zakopnutí, čo potvrdili na ešte lepšom následovníkovi „Time´s Up“ (1990).

Fantastický hlas Coreyho Glovera, majstrovská hra gitarového virtuóza Vernona Reida, niekedy jazzovo splašená, inokedy mierna a upokojujúca, razantný úder chirurgicky presného bicmana Willa Calhouna, schopného adaptovať svoju hru na akýkoľvek štýlový kotrmelec, dokonca aj thrashmetalovo vytnúť a slapujúca basa Muzza Skillingsa, ktorého pred vydaním tretej radovky „Stain“ (1993) nahradilo ešte väčšie eso – Doug Wimbish. Prínos Wimbisha na tretiu radovku sa nedá prepočuť. Tento basový maniak, na koncertoch obkolesený hradbou rôznych zvukových pedálov v sebe dokonale skĺbil muzikantský um a experimentálne sonické výstrelky. Tučný, prierazný zvuk jeho nástroja a štýl hry dodal tretiemu štúdiovému zápisu kapely citeľný groove.

Hovorí sa že tretí album býva kľúčový. Objektívne sa však „Stain“ nedostáva toľko uznania ako jeho predchodcom, I keď v mojich očiach ide o vrcholný zárez týchto inovátorov z New Yorku. Na jednej strane zreteľné pritvrdenie v úvodnej „Go Away“ s ostrou metalovou slohou, funky refrénom a breakdownom v strede, za ktorý by sa nehanbila ani Pantera. Klasicky šialene, naoko chaotické sólo od majstra Reida a Corey, nasrato a bezchybne frázujúci ostrý text o tom, ako si všetci hľadíme svojho a odvraciame zrak od zlých, priamo nás sa netýkajúcich vecí pre zachovanie zdravého rozumu. Na druhej strane tu máme napr. pohodovo zasnenú „Nothingness“, stojacú na silnej basovej linke a Reidovej psychadelickej práci s gitarou, takmer imitujúcej sláčikové aranžmány. Celý album textovo vypovedá o odcudzení, prehnanej potrebe niektorých individuí zaoberať sa problémami iných („Here is my quote – Get A Life!!“), rasizme, agresií voči prisťahovalcom a potrebe prekonať predsudky („The Wall Between Us All Must Fall“).

Doug Wimbish zapadol do skladačky Living Colour brilantne a jeho práca na nástroji, ktorý býva všeobecne klasifikovaný ako sprievodný, je minimálne rovnako pozoruhodná ako riffy a úlety Vernona Reida. V zvukovom kabáte sa obidvom hudobníkom dostalo rovnocenného priestoru, a ten vyplnili do puntíku. Výborné sú funky vypaľovačky „Ignorance Is Bliss“ či „Bi“, ktorej vtipne ladený text o tom, ako to vlastne s tou sexualitou je, má minimálne tendenciu pobúriť nejedného konzervatívne založeného poslucháča. Vydarený je aj kríženec hard rocku a thrash metalu v podobe „Mind Your Own Business“, kde netradične zaradené spomaľovanie v inač rýchlom refréne dodáva akýsi recesistický efekt dochádzajúcich bateriek. To v „Auslander“ dominuje psychopatický basový tep a vyložene nákazlivý refrén („Všetko to čo chcem je všetko to čo máš“) o tom, prečo sa ľudia naháňajú tisícky míľ za lepším životom. Metalovo a v rýchlom tempe to na nás kapela vypáli v „This Little Pig“. Záverečná „Wall“ je exhibíciou schopností všetkých členov kapely – psychedelické úlety pánov Reida a Wimbisha vytvárajúce celú spleť zvukov, do ktorých by ste nepovedali že vyliezajú zo strunových nástrojov, fantastický Coreyho spev a za bicími presnosťou a zároveň jednoduchosťou úradujúci Will Calhoun.

„Stain“ je vynikajúci album, a tak jedinou výhradou zostáva všeobecný neduh kapely, a tým bol vždy menej kvalitný zvuk. Zbytočne vytiahnutý, plochý rytmičák ako prežitok 80-tých rokov a trochu udusené gitary – ak sa cez to viete povzniesť, čaká Vás perfektná porcia žánrovo neviazanej hudby. Napadlo ma za túto menšiu výhradu strhnúť zopár bodov, ale tu nie je pomoci, obsah je skrátka bezchybný.

100 %

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Z Bonaparte do štátnej rezidencie? Fico plánuje bývanie aj pre Kisku a Danka

Šéf Úradu vlády Igor Federič kedysi vybavoval pre premiéra luxusnú vilu pri Bratislavskom hrade. Fico sa bránil, že by sa tam nikdy nenasťahoval.

KOMENTÁRE

Čechov teraz čaká obdobie ich mečiarizmu

České voľby popierajú tézu, že za nástup populistov môžu štandardné strany.

SVET

Anarchisti, hackeri či liberáli? Prečo Česi volili Pirátov

Pustite nás na nich, vyzývala Pirátska strana.


Už ste čítali?