SEPULTURA - Nation (2001)

Autor: Martin Javorek | 12.5.2017 o 8:34 | (upravené 30.6.2017 o 8:43) Karma článku: 2,55 | Prečítané:  384x

Sepultura v druhej epizóde neprestajného boja za legitímnosť vlastnej existencie. Kapela sa hýbe kreatívne dopredu, avšak na miesta, kde by ju väčšina fanúšikov najradšej nevidela.

Z odstupom času je práve „Nation“ prvým vrcholom a zároveň najviac neprávom zhadzovaným albumom post-maxovskej Sepultury. Mimo ani nie minútových HC vypalovačiek ako „Revolt“ a „Human Cause“ sa celý album nesie skôr v strednom hopsavom tempe a kapela sa nebojí preskúmať dokonca aj jemnejšie polohy so zasnenými skladbami ako „The Ways Of Faith“ či „Water“, kde Derrick pokračuje a ďalej rozvíja trend nastolený predošlým albumom „Against“, t.j tu a tam rozdá zopár melodických liniek.  Tie však zapadajú do vzorca tvorby kapely omnoho prirodzenejšie ako  pred troma rokmi, keďže až na „Nation“ dostal Derrick možnosť ovplyvniť tvár rodiaceho sa materiálu od začiatku a nie len dodať vokály k hotovým skladbám.  Výsledkom toho pôsobila nová Sepultura omnoho zomknutejšie a sebavedomejšie. Nebojím sa tvrdiť, že každá skladba na „Nation“ je svojim spôsobom hit, teda s výnimkou spomínaných ultra-krátkych nášupov. Tie sa však na nič nehrajú a plnia vítanú rolu bezmyšlienkovitého výplachu na dovtedy najexperimentálnejšom albume kapely. Napríklad, keď po výbornej úvodnej hymne „Sepulnation“, textovo vypovedajúcej o fiktívnom štáte/národe, kde by bolo všetkým skvelo, zostra nastúpi a rovnako náhle skončí zmienená „Revolt“, je to akoby vás prešiel kamión, u ktorého ste si stihli všimnúť akurát tak zadnú ŠPZ.  „Border Wars“ vládne Kisserova sekaná gitara za podpory zase raz výborných bicích Igora Cavaleru, monštrózný refrén, akých je na „Nation“ neúrekom, len potvrdzuje, že v Sepulture je opäť všetko tak, ako má byť.

Škoda len, že vydávateľ Roadrunner si z prepadu predajných čísel „Against“ voči bestselleru „Roots“ vyvodil, že kapela vo vtedajšej podobe predstavovala nenávratnú investíciu a doslova odflákol reklamnú kampaň k novému albumu. Vlastne ani nebolo čo odfláknúť, žiadna kampaň nebola. Balík peňazí, vyhradený na realizáciu klipu k skladbe „One Man Army“ bol nakoniec tiež stopnutý a „Nation“, aj keď mal u kritiky a fanúšikov lepšiu odozvu než jeho predchodca, sa predajmi prepadol ešte hlbšie. Výsledkom bol odchod od Roadrunner Records. Či už dostali padáka alebo odišli sami, Kisser sa nechal počuť, že byť pod krídlami rovnakého vydavateľa ako Soulfly nerobilo dobrotu. Ironicky dnes sú v rovnakej situácií (Nuclear Blast) a rokujú s tým istým človekom (Monte Conner), ale s tým rozdielom, že majú oproti bývalému frontmanovi navrch a z objektívneho hľadiska sa im do značnej miery podarilo revitalizovať značku Sepultura aj bez bratov Cavalerovcov . Z môjho subjektívneho pohľadu sa im to podarilo už na „Nation“. Pochybujem, že natočiť klip k hitovkám ako „Sepulnation“, „One Man Army“ či „Who Must Die“ by bol problém aj z vlastného vrecka, takže zádrhel tam musel byť skôr zo zmluvného hľadiska. Na druhú stranu, v dobe bez Youtube a sociálnych sietí by sa videoklip bez podpory labelu ďaleko nedostal.

Ale späť k albumu, ktorý poskytne kvalitné záseky ako napr. „Uma Cura“, pomaly sa rozvíjajúcu a obohatenú zvukmi brazílskeho pralesa, skočnú „Vox Populi“ či vydarenú, priam na koncertný kotol stvorenú „Saga“, ktorú kapela hrala naživo už pred vydaním albumu na turné Tattoo The Earth spolu so Slayer a Slipknot na súpiske. Na albume sú poschovávané aj hovorené citáty od osobností ako Gándhi, Matka Tereza („to čo vybudujete za život, môže niekto cez noc zničiť. Budujte ďalej“), Dalai Lama či Albert Einstein („je mojím presvedčením, že smrť v čase vojny by malá byť považovaná za akt vraždy“) a len potvrdzujú to, čo väčšina fanúšikov o kapele vie, t.j. že členovia Sepultury majú rozhľad aj v politickom dianí a často vo svojich textoch reflektujú situáciu v domovskej Brazílii. Inak ako drsným politickým posolstvom nemohla dopadnúť ani spolupráca s mojím obľúbencom Jellom Biafrom (ex-Dead Kennedys a potom more ďalších) na mohutnom pomalom vále „Politricks“. Tento večný punkový rebel svojím umraučaným prejavom cedí text o rezignácií bežného človeka voči špinavostiam v politike:

„Máme peniaze, moc, prachy, televíziu, ste len dobytok, donútime Vás to milovať, otročte a snívajte o úteku, ale ste k smrti vystrašení zo zmeny“

„Tribe To A Nation“ začína takmer reagge úvodom aby sa lusknutím prstov prehupla v metalový náklad rezaný domorodými nástrojmi, v spomínanej minútovke „Human Cause“ si pohostinsky zahučí Jamey Jasta z Hatebreed a „Reject“ disponuje perfektným refrénom. Album končí príjemná a zároveň naliehavá symfonická bodka „Valtio“ v podaní hosťujúcich čelistov z Apocalypticy.

Keď v lete 2001 v mojom walkmane pristála páska „Nation“, nadšením som práve neskákal. Ako však idú roky, naberá tento nápaditý a rôznorodý zásek s Derrickom Greenom za mikrofónom na kvalite a obstáva v skúške časom nepomerne lepšie, ako preceňované blbosti typu „Dante XXI“ (2006) či „Kairos“ (2011).

Výborný album.

90 %

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Z Bonaparte do štátnej rezidencie? Fico plánuje bývanie aj pre Kisku a Danka

Šéf Úradu vlády Igor Federič kedysi vybavoval pre premiéra luxusnú vilu pri Bratislavskom hrade. Fico sa bránil, že by sa tam nikdy nenasťahoval.

KOMENTÁRE

Čechov teraz čaká obdobie ich mečiarizmu

České voľby popierajú tézu, že za nástup populistov môžu štandardné strany.

SVET

Anarchisti, hackeri či liberáli? Prečo Česi volili Pirátov

Pustite nás na nich, vyzývala Pirátska strana.


Už ste čítali?