DEEP PURPLE - Purpendicular (1996)

Autor: Martin Javorek | 18.5.2017 o 13:15 | (upravené 30.6.2017 o 8:42) Karma článku: 3,01 | Prečítané:  407x

Od reunionu v roku 1984 boli DP veľmi krehkým spojenectvom,  na ktorého životnosť sa mohli uzatvárať stávky, a to najmä kvôli vratkému vzťahu medzi pánmi Ianom Gillianom (spev) a Ritchie Blackmoreom (gitara).

Pokiaľ sa vtedy práve nenenávideli, tak sa znášali pre fungovanie niečoho väčšieho než oni obaja, avšak dlhé trvanie znovunadobnutemu spojenectvu najpopulárnejšej zostavy DP, takzvanej Mark II. predpovedal málokto. Najprv vyrazil Blackmore Gilliana kvôli rastúcim problémom s alkoholom a fanúšikovia miesto toho, aby dostali dôstojnú náhradu na kľúčovom poste v podobe ďalšieho Davida Coverdalea, museli prehltnúť horúci zemiak. Ritchie si po odmietnutí zo strany Douga Pinnicka (King´s X) vydupal na pozíciu frontmana Joe Lynn Turnera,  posledného speváka jeho bývalej kapely Rainbow. Album „Slaves And Masters“(1990) prepadlo na plnej čiare a Turnerov až lepkavo sladký hlas, prezentujúci snáď to najhoršie z amerického AOR (Adult Oriented Rock) nemal v prvom rade v DP nikdy čo hľadať. Ako posledný si to uvedomil Blackmore, ktorého spoluhráči pomaly poštuchávali k myšlienke aspoň zvážiť Gillianov návrat. Nakoniec sa tak stalo roku 1992, aby to na sklonku nasledujúceho roku za hodne búrlivých okolnosti zabalil sám veľký gitarový nervák, Ritchie Blackmore. Okolnosti jeho odchodu mimochodom dokumentuje aj nečakane rozlúčkový koncertný záznam „Come Hell Or High Water“.

Následovala krátka epizóda s virtuózom Joe Satrianim, ktorého účasť nielen zachránila zvyšok turné k vtedy aktuálnej placke „The Battle Rages On“(1993), ale aj poskytla fanúšikom príležitosť vidieť kolaboráciu medzi gitarovým bohom a rockovými dinosaurami. Bola jasné že po skončení povinnosti spojených s turné pôjde veľký Joe svojou cestou a tak si roku 1995 každý zo zostávajúcich štyroch členov napísal zoznam adeptov, vhodných na zaplátanie diery v zostave. Jedno meno figurovalo u všetkých – Steve Morse. Gitarista jazz/fussion/progrockových Dixie Dregs a víťaz rôznych prieskumov o populárneho gitaristu, v ktorých jedenkrát prešťal aj samotného Blackmorea. Hneď na rovinu treba povedať že hra Stevea Morse je niekde úplne inde než jeho legendárneho predchodcu. Avšak už na jeho debute „Purpendicular“(1996) našiel zlatú strednú cestu medzi svojím prejavom a rešpektovaním toho, čo Blackmore pre DP znamenal. Výborne si sadol so zvyškom kapely, najmä s hammondovými eskapádami ďalšej legendy, Jona Lorda, snaď najzásadnejšieho klávesáka v dejinách rockovej hudby (R.I.P.).

Už z prvých tónov je jasné, že DP s novým gitaristou sú úplne inou a nutne povedať, živšou kapelou než tomu bolo na posledných troch radovkách, poznamenaných personálnymi problémami, ktoré pramenili najmä s Blackmoreovej komplikovanej povahy. „Purpendicular“ prekypuje znovunadobudnutou radosťou zo spoločnej hry, radosťou z každého detailu. Napríklad v momente, ako Morseová splašená gitara začne groovom nabitý otvarák „Vavoom: Ted The Mechanic“, je cítiť, že v Deep Purple po rokoch zavládla správna chémia. Oproti zabitým a dobovým produkciam albumov „Slave and Masters“ a „The House Of Blue Light“(1987) znie novinka veľmi hravo a nástroje v nej nie sú zbytočne navrstvené. Následuje pomalá „Loosen My Strings“ ako demonštrácia schopností DP zložiť aj melancholickú pieseň a v ešte väčšej miere členitá a v podstate výpravná „Sometimes I Feel Like Screaming“ s nádherným ústredným motívom striedavo hraným buď Stevom Morseom či Johnom Lordom. Ich vzájomná súhra v tejto skladbe vytvára množstvo čarokrásnych momentov, o gitarovom sóle ani nehovoriac. Ku koncu ťahá aj Ian Gillian svoj hlas do výšok a na najlepšiu skladbu od čias „Perfect Strangers“ je úspešne zarobené. „Soon Forgotten“ začína Lordovými hammondmi, aby do nich neskôr nastúpil Morse s gitarovými pískačkami (flažoletmi), čo je v rámci DP ďalšia novinka, keďže Blackmore podobným veciam práve neholdoval. Mimo to skladba samotná svojim nalinajkovaním do klasických DP šablón neprináša nič nové, avšak ani sekundu nenudí. „Cascades – I´m Not Your Lover“ dá po krátkom inštrumentálnom intre spomenúť na reunionové obdobie okolo roku 1984, opäť bodujú páni Lord a Morse zdvojeným sólom ako vystrihnutým z „Burn“. Mimo to ide o svižnú skladbu priam stvorenú pre koncertné prevedenie. „A Castle Full Of Rascals“ vyvoláva ducha 70-tých rokov, avšak v aktuálnom hudobnom háve, poteší následné spomalenie, kde DP môžu preskúmať aj iné nálady, predtým než opäť nastúpi nevyhnutný rockový diktát. Celkovo mám pocit, že DP boli takto presvedčiví a na jednej vlne zladení naposledy snáď na spomínanom debute tzv. "Mark III" zostavy „Burn“(1974). Nerád vynechávam svoj obľúbený „Stormbringer“(1974) či prvú DP mínus Blackmore nahrávku „Come Taste the Band“(1975), kde ho nahradil talentovaný, aj keď hrou svojský Tommy Bolin (R.I.P). Tieto dve nahrávky vznikali doslova v pôrodných bolestiach. Predsa len tá absencia konfliktu a plná prítomnosť pohody medzi členmi je na „Purpendicular“ zrejmá a plne pretavená do hudby. Fantastická, folkom nasiaknutá „The Aviator“ či ďalšia akustická vec „A Touch Away“, kde Morse, čo sa gitary týka, prepašuje do mozaiky DP kus svojského prístupu, nech sú toho dôkazom. Hravá jamovačka „Rosa´s Cantina“ stojacá na osvedčenej rytmike Roger Glover/Ian Paice podporená ústnou harmonikou v refréne či záverečný trojboj zložený z rockových peciek „Hey Cisco“, „Somebody Stole My Guitar“ či „The Purpendicular Waltz“ len potvrdzujú vtedajšiu vynikajúcu formu legendy, ktorá nielen bola schopná ustáť odchod jedného takmer kultovo uznávaného člena, ale dokonca vydať svoju najpresvedčivejšiu a najúprimnejšiu nahrávku minimálne od roku 1975. Voči akvizícií Steva Morsea, ktorý v DP hrá ešte dodnes existuje objektívne len jediná výhrada – nie je to Blackmore. Osobne ma to pri počúva „Purpendicular“ vôbec netankovalo, jeho štýl hry do DP sadol ako riť na šerbeľ a svoje schopnosti vie adekvátne predviesť bez núteného sa vyťahovania dopredu.

Škoda len, že DP zo znovu dobytého vrcholu padli o dva roky neskôr na hubu slabým, ak nie najslabším albumom „Abandon“(1998), kapelu opustil Jon Lord a priznám sa, že ani neviem, ako sú na tom DP dnes. Posledné štyri nahrávky vrátane aktuálnej „Infinite“(2017) som trochu odignoroval. Každopádne „Purpendicular“ bez problémov obstáva v skúške časom ešte dnes.

85 %

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Obchvat Ružomberka: už mal byť hotový, nakoniec bude meškať roky

Úsek D1 medzi Hubovou a Ivachnovou, ktorého súčasťou je aj obchvat mesta s 27-tisíc obyvateľmi, plánujú dokončiť až v roku 2021.

DOMOV

Odchod z koalície? Názory sú pol na pol, hovorí poslanec SNS

Fico ustúpil Dankovi a vláda v stredu nerokovala.

ŠPORT

Neapol hrá ako Real. Hamšíkovi sa vernosť môže oplatiť

Ľudia sa rozprávajú len o zápase, tvrdí Hamšík.


Už ste čítali?