Pamätám sa, keď mi v apríli roku 2002 volal spoluhráč z vtedajšej kapely a prvé čo mi do telefónu zadelil že „Maťo chcem sa zabiť...“ no povedal som si kvôli čomu zas, keďže ako správny fanatik do Nirvany sa chcel zabiť kvôli každej kravine, pretože aj "Kurt sa zabil" (naozaj? Toť otázka). Po krátkej pauze však pokračoval „...zomrel spevák z Alice in Chains“. Svorne sme náš smútok zapili, on zložil pesničku „Death In April“ (alebo tak nejak sa to volalo) na pamiatku ako Kurta Cobaina tak Laynea Staleyho a život išiel ďalej. Kapela padla po pol roku, však tíneďžerské grungeové formácie toho veľa nevydržia, to je stará pravda.
Smutný, avšak nie prekvapený som zostal po smrti Scotta Weilanda, vtedy už ex-speváka kedysi fantastických Stone Temple Pilots. Už podľa amatérskych videí z koncertov tesne pred smrťou nebolo niečo v poriadku, Scott, ktorý sa potýkal s maniodepresiou a drogami celý život, chradol, začal byť ľahostajný k vlastnému zdraviu a koncom roka 2015 mu na turné zlyhalo srdce.
Avšak tento rok odchádza veľký kus môjho života. Ani nie tak dávno som si spomenul na vydarenú poslednú sólovku Chrisa Cornella či trochu nedocenený album Soundgarden „Down On The Upside“, pred pár dňami som si hovoril, že už by to chcelo ďalšiu radovku od tejto legendy a bum. Rana z čistého neba..teda v tomto prípade pekla.
Chris Cornell je mŕtvy...
Človek, ktorý stál pri zrode grungeu už v polovici 80-tých rokov, hlas ako hrom, vynikajúci skladateľ, s charizmou na rozdávanie a umelec, ktorý sa v mojom osobnom rebríčku postupne prepracoval na zďaleka najobľúbenejšieho speváka...sa rozhodol ukončiť vlastný život. V momente, ako bol šokujúci a nevysvetliteľný verdikt vynesený, som si spomenul na jedno nedávne interview v ktorom sa Chris vyjadril, parafrázujem:
„Na strate priateľov (Andrew Wood, Layne Staley, Kurt Cobain atď..pozn. autora), obzvlášť mladých ľudí, je niečo, cez čo sa nedá preniesť. Neverím v liečivý proces. Ako je také niečo vôbec možné? Akým spôsobom ste schopní sa zastaviť a povedať si ´Dobre, je to božia vôľa´. Vždy som si myslel, že fráza, ktorú som počul už miliónkrát o tom, že ´svetlo dvakrát silnejšie svieti len polovicu svojho času´ je blbosť. Je to tragédia. Všetku tú bolesť nosím v sebe. Jediné čo môžem robiť, ak vôbec niečo, je pokúsiť sa žiť dobrý život z rešpektu voči mojim zosnulým priateľom a využiť fakt, že som ešte stále tu, brať príležitosti ktoré sa mi naskytujú a ktoré mohli mať oni.
Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa meno Chris Cornell a slovo samovražda stretnú v jednej vete. Aj keď v neskoršom veku pôsobil dojmom človeka, ktorého oči a vrásky na tvári vypovedali o množstve prežitej bolesti, jeho pohľad na druhej strane taktiež odzrkadľoval ohromnú skúsenosť, chuť žiť a nepoddať sa. V skratke mi pripadal ako „survivor“, človek s tuhým korienkom. Odžil si svoje s depresiou aj alkoholom, ale ustál to a svoju bolesť pretavil do jedných z najlepších rockových peciek, či už ste si chceli dolámať krčné stavce šialeným headbangom do „Rusty Cage“, „Face Pollution“, "Spoonman" či „Jesus Christ Pose“ alebo prekonať ťažké životné časy s „Fell On Black Days“, „Black Hole Sun“, "Blow Up The Outside World" či „Burden In My Hand“, jeho hudba bola nositeľom silných, nefalšovaných a odžitých emócií, kde aj cez čiernotu niekde v úzadí stále svietilo svetlo.
„A ak sa bojíš že slnko nevyjde, postoj sám a privítaj prichádzajúcu noc v poslednom zostávajúcom svetle“
Je to ťažké. Keď odišiel Dimebag Darrell, rotoval som Panteru v ušiach do zblbnutia, keď odišiel Jeff Hanneman, márne by ste počuli z mojich sluchátiek niečo iné ako Slayer. Keď odišiel Scott Weiland, pustil som si „Creep“ a užíval si tú melancholickú nádheru v spomienke za kusom práce, čo tento spevák aj cez všetky útrapy zanechal. Takže myslím že liečivý proces existuje a je ním hudba samotná. Avšak sú to dva dni od smrti Cornella, pred hodinou v rádiu zaznela „Black Hole Sun“ a chcel som to najradšej vypnúť. Chcel som si pustiť album „Badmotorfinger“ a ani nie po minúte som ho vypol. Možno to len vyjadruje ako hlboko sa mi Chrisova hudba zarezala pod kožu a ako ťažko sa mi akceptuje že už nie je medzi živými.
Rozlúčim sa teda dvoma skladbami, nebude to ani Soundgarden, ani Audioslave či Temple Of The Dog. Tou prvou je nádherná „Murderer Of Blue Skies“ z nadobro poslednej sólovky „Higher Truth“ a tou druhou je zeppelinovská covervezia „Thank You“ z akustického živáku „Songbook“.
Ďakujem Ti, Chris Cornell, za kus fantastickej hudby a viem, že akonáhle ustane bolesť, pustím si akýkoľvek album z tvojho bohatého katalógu a budem ho počúvať nonstop...NONSTOP!!
