Retro Recenzie: NEUROSIS - Through Silver In Blood (1996)

Autor: Martin Javorek | 29.5.2017 o 9:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  146x

Je „Through Silver In Blood“ najlepším albumom Neurosis? Slovo do bitky. Je najzásadnejším? Bez debaty. Práve tu stanula parta okolo Scotta Kellyho a Stevea Von Tilla na svojom prvom vrchole...

...a to, čo predchádzajúce, trochu hľadačské nahrávky „Souls At Zero“ a „Enemy Of The Sun“ naznačili, sa v celej svojej kráse (či odpudivosti?) ukázalo na dnes už kultovom albume z roku ´96. Animálne divoká a nespútaná dávka zdanlivo nesúrodých hlukových explózií, ako zviera pomaly zabíjajúce svoju bezbrannú korisť, ako pomalé zmierenie sa s neodvratným, jednoducho katarzia skrz bolesť. Precítenie každej noty ako otvorenej rany, do ktorej sa sype soľ. Hnev a agresia oddelená slabou hŕstkou prestávok na oddych, ktoré však nijak neriedia nahustený opar beznádeje a pesimizmu.

Už len úvod 12 minútovej titulnej pecky v “Through Silver In Blood“ si svojou mierou bezútešnosti nič nezadá s mrazivým hlavným hudobným motívom hororovej klasiky „The Shining“. Kapela buduje napätie podporené na sile naberajúcimi bicími Jasona Roedera a industriálnou spleťou zvukov klávesaka Noaha Landisa, aby to všetko v ten správny čas vybuchlo strhujúcou explóziou špinavých gitár. Trojica Kelly (gitara) - Von Till (gitara) – Edwardson (basa) trápi svoje hrdlá nadoraz, posledný menovaný vyložene reve ako dinosaurus bojujúci so zápchou. Aj cez skrz naskrz autentickú brutalitu táto skladba, ako aj album uvádzajú poslucháča do akéhosi tranzu, priam mantrické opakovanie motívov hypnotizuje do takej miery, že všetko naokolo prestáva existovať, čas sa zastavuje a Vy neviete, či vás títo zaklínači ubíjajú, alebo očisťujú. „Neexistuje svetlo bez temnoty. Telo, myseľ a duša nás spájajú“ hovorí mimo iné hlas do drsného industriálneho podmazu v  „Rehumanize“, ktorá slúži ako intro pre „Eye“, ďalšiu porciu neľudských revov Scotta Kellyho a Dave Edwardsona. Tribálny úvod bicích a nechutne vysoký tón Landisových kláves majú tendenciu sprvu mučiť vaše sluchovody, masívna stena zohavených gitár a dunivej basgitary otriasajú zemou a ihneď odháňa zhrozené davy s plačom. Tí čo sme sa rozhodli zostať, sa pomaly brodíme zahnívajúcim bahnom a márne hľadáme cestu von. Snažíme sa pochopiť a akceptovať cestu, ktorou sa Neurosis vydávajú, ale aj my to nakoniec vzdávame a pokladáme ich tvorbu bokom. Prvý dojem je skrátka mimo naše chápanie koncepcie hudby ako takej. Avšak ak raz dôjde k vytúženému zlomu, získajú si Vás Neurosis navždy. „Purify“ po pomalom rozjazde a doom sludgeovom jadre skladby končí v dych berúcej zmesi disharmonických gitarových partov postupne ustupujúcich zborovému nástupu gájd. Akoby sa metal na rohu ulice stretol so sprievodom ku dňu svätého Patrika a stavili sa, kto je hlučnejší. Nečakajte však veselicu a lá Dropkick Murphys, Neurosis servírujú neúnosnú ťažobu a ako dezert podávajú bezútešnú rezignáciu. Famózne zrealizovaný prvok, ktorý Neurosis veľmi vydarene využili ešte niekoľkokrát v budúcnosti.

„Locust Star“ rovnako začína pozvoľna aby po ani nie sekundovom tichu zareval Scott Kelly do sprievodu jedného z najsmutnejších riffov, aký bol kedy zložený. Opätovne skladba, ktorá ako z kopca spustená snehová guľa naberá emócie a pri refréne sa napríklad takí fanúšikovia Mastodon veľmi rýchlo dovtípia, ku komu si ich obľúbenci chodili v začiatkoch po inšpiráciu. Urputný záver patrí opätovne hrubokrkému revu Davea Edwardsona za sprievodu hlavnej vokálnej dvojice Kelly / Von Till. „Strength Of Fates“ ja náznakom veci budúcich - umiernenejších Neurosis, schopných dosiahnuť rovnako silné výsledky bez hrmotného lomozu a bezkonkurenčných čo sa týka triviálneho zhudobnenia komplexných emócií. Na rovinu, konkurenciu v tomto nemali už roku 1996 a „Strength Of Fates“ vo všetkej svojej rozvláčnej pochmúrnosti je prvý z malých krôčikov smerom k vývoju, ktorý dosiahol absolútnej dokonalosti na albume „The Eye Of Every Storm“ (2004). Tu však ešte Neurosis nenechávajú nič náhode a úderom siedmej minúty skladby sa na scénu vracia starý známy rozbesnený živel prinášajúci hluk a zdanlivý chaos. Po krátkom intre „Become the Ocean“ sa smutným klavírom do pochodového rytmu rozbieha necelých 12 minút ďalšej ódy na všetky odtiene čiernej – „Aeon“. Brutálne, nervy drásajúce riffy nastúpia nečakane a posledné momenty skladby patria opäť klávesom Noaha Landisa, ktorá svojou majestátnosťou ponad gitarovou búrkou pripomínajú akýsi príval všetko zaplavujúcej, avšak očisťujúcej masy vody. Koniec nahrávky patrí inému živlu – „Enclosure In Flame“. Pomaly sa rozhorievajúci plamienok meniaci sa na nezastaviteľný požiar. Miesto, kde sa všetka nádej v prach obrátila.

„Through Silver In Blood“ je prelomovým dielom, ktorým si Neurosis poistili doživotnú fanúšikovskú základňu a kultový status v rámci metalového undergroundu. O kapelu začal byť silný záujem, čo potvrdila aj účasťou na Ozzfeste 1996 a 1997. Piaty zárez v diskografií Oaklandských náladotvorcov predstavuje začiatok zlatej éry, ktorá trvala celých dvadsať rokov.

100 %

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kiska: Niekedy to vyzerá, akoby sme v jednej krajine žili v dvoch rôznych svetoch

Prezident vyzýva mladých, aby slušne povedali svoj názor.


Už ste čítali?