CATHEDRAL - Endtyme (2001)

Autor: Martin Javorek | 1.6.2017 o 9:10 | (upravené 30.6.2017 o 8:41) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  112x

Povedať, že prapôvodcami doom metalu sú samotní Black Sabbath je v podstate nosením dreva do lesa. Avšak na konci osemdesiatych rokov sa vyliahlo tucet kapiel priamo čerpajúcich či rovno rozvíjajúcich ich odkaz.

Len náhmatkovo môžem spomenúť Candlemass, Saint Vitus...no a Cathedral. Vedení bývalým frontmanom Napalm Death, Lee Dorrianom, mali za takmer 25 rokov existencie na konte desať štúdiových zárezov a aj keď sa priznám, že ich sabbathovské poňatie doom metalu nepovažujem práve za fajnšmekrovskú lahôdku, keďže dosť často oscilovali medzi dobrými skladbami a množstvom vaty, tak si ich predsa len z času na čas rád vypočujem. Samotný Dorrian nie je pre tento štýl hudby tým pravým spevákom, jeho melodický vokál môžeme totiž bez výčitiek zaradiť niekam do podpriemeru. Avšak je jeden album, ktorý im žeriem aj s navijákom. Nahrávka, kde všetky ich silné stránky prekrývajú tie slabé a kde boli schopní pravdepodobne najúspešnejšie zúžitkovať svoj driemajúci potenciál. Tým albumom je šiesty zárez „Endtyme“ (áno, s tvrdým Y).

„Endtyme“ by v mnohom mohol pripomínať debut „Forest Of Equilibrium“, kde si špinavým zvukom a nekvalitnou produkciou Cathedral paradoxne získali prvé zástupy fans. Práve z debutu si Cathedral berú zatuchnutú špinavosť, zatiaľ čo hudba samotná je sumárom skúseností nazbieraných za prvú dekádu existencie. Viac ako kedykoľvek predtým sa Cathedral nepúšťajú do polovičato realizovateľných nápadov a servírujú konzistentnú a kompaktnú predstavu o tom, ako má znieť odkaz Black Sabbath v 21. Storočí, rezaný sludgeovým bahnom a výdatne okorenený štipkou ranných Celtic Frost. Gitary znejú tvrdšie ako kedykoľvek predtým, vďaka zámerne zahuhlanej produkcií je materiál ťažšie prístupný, čo je v konečnom dôsledku dobre. Album tak má svoju vlastnú auru a vôbec ako prvý v histórií Cathedral servíruje devatero skladieb zrovnateľnej  a nekolísajúcej kvality. Až tu Dorrianov hlas skvele zapasoval k celkovému soundu kapely a naopak.

A čo teda "Endtyme" ponúka? Pekelné intro „Cathedral Flames“, ponúkajúce cestu späť v čase niekam ku časom kultovej klasiky „To Mega Therion“ od Celtic Frost, hovädsky tvrdú „Melancholy Emperor“ so zuby trhajúcim ústredným riffom. Nemyslím si že nikdy predtým ani potom na poslucháča Cathedral nevyskočili s takto presvedčivým a uzemňujúcim rozjazdom. Dokonca aj Dorrian svoje texty vokálne prezentuje agresívnejšie. Následuje spomalenie za pomoci rozťahaných gitarových tónov a priestor ovládajúcej brutálnej basy, aby sa všetko Dorrianovým „Yeaaah“ vrátilo do pôvodných koľají. Záverečne sólo sprevádzané Geezerovskou basou nech už je len čerešničkou na torte. Psychadelickou gitarou začína ďalšia ukrutne pomalá a ukrutne heavy vec „Requiem For The Sun“. „Whores To Oblivion“ je jeden z najvydarenejších kúskov na beztak veľmi silnej kolekcií, nespolieha sa len na diktát silových akordov, kapela tu predvedie vkusne zaranžovanú poctu Sabbathom, a to luxusnými riffmi a aj akustickými plochami, čo v ešte väčšej miere platí pre „Alchemist Of Sorrows“, kde sa Dorrianovi podarí vypichnúť vcelku obstojný melodický refrén. Deväťminútová „Ultra Earth“ začína pozvoľna, aby neskôr uštedrila niekoľko rán v podobe tažkotonážnych riffov.  Platí to aj pre túto skladbu a aj pre celé album – Cathedral ešte nikdy nezneli takto zlovestne. Nakoniec však dôjde  na nefalšovanú poklonu klasikom rokov 70-tých a aj umiernenejšie, takmer oddychové pasáže – to všetko v zvukovom balení plnom skazeného zápachu a hniloby. Hovoriac o oddychových pasážach, nasledujúca „Astral Queen“ pripomenie ako Kyuss-ácke momenty typu „Space Cadet“, tak aj Sabbathovské psychadelické klasiky „Planet Caravan“ či „Solitude“ (ktorú aj samotní Cathedral prerobili pre tribute „Nativity In Black“). Album uzatvára špinavo rocková „Sea Serpent“ a niečo cez trinásť (!) minút trvajúca, náladotvorná „Templars Arise! (The Return)“.

Minimum hluchých momentov, vedomé rozvíjanie najsilnejších stránok a žiadne zbytočné eskapády pre nakŕmenie muzikantského ega.  U iných kapiel by podobná stávka na istotu skončila fiaskom, u Cathedral ju však vítam a „Endtyme“ považujem za ich najlepší album.

85%

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Obchvat Ružomberka: už mal byť hotový, nakoniec bude meškať roky

Úsek D1 medzi Hubovou a Ivachnovou, ktorého súčasťou je aj obchvat mesta s 27-tisíc obyvateľmi, plánujú dokončiť až v roku 2021.

DOMOV

Odchod z koalície? Názory sú pol na pol, hovorí poslanec SNS

Fico ustúpil Dankovi a vláda v stredu nerokovala.

ŠPORT

Neapol hrá ako Real. Hamšíkovi sa vernosť môže oplatiť

Ľudia sa rozprávajú len o zápase, tvrdí Hamšík.


Už ste čítali?