SEPULTURA - A-lex (2009)

Autor: Martin Javorek | 28.6.2017 o 9:00 | (upravené 28.6.2017 o 9:52) Karma článku: 1,00 | Prečítané:  220x

I keď mal odchod druhého z bratov  Cavalerovcov, bubeníka Igora, Sepulturu nadobro pochovať, čas nakoniec ukázal, že opak mal byť pravdou.

Roky 2006 a 2007 sa niesli v prosbe mnohých fanúšikov kapely o reunion klasickej zostavy, Max zase raz chrlil na všetky strany, že súčasná tvár kapely nemá právo nazývať sa Sepulturou, trochu tichší Igor sa naopak vyjadril, že medzi ním a Kisserom bola dohoda, že meno Sepultura budú používať len do skončenia turné k Dante XXI, albumu, ktorému som v predošlej recenzií nezostal nič dlžný, lebo aj s odstupom 11tich rokov ho považujem za neskutočne nudný a zbytočný počin. Kisser logicky označil Igorové tvrdenia za nezmysel. Koniec koncov, Igor, ale najmä Max by si mali uvedomiť, že odísť z kapely ich nikto nedonútil. 

Priznám sa, že ako sklamaný fanúšik  z onej božskej tragédie, ktorú Sepa vyprdla tesne pred Igorovým odchodom, by som vtedy onen reunion prijal. Dnes už to nemá zmysel, ale pred 10mi rokmi bol z rôznych dôvodov priam ideálny čas. Nakoniec bol Igorovmu dočasnému nástupcovi, fantastickému Jeanovi Dolabellovi ponúknutý post za bicou súpravou na dobu neurčitú a kapela sa pod obrovským tlakom hudobných médií a fanúšikov rozhodla pokračovať.  Dobre si pamätám reakcie kamarátov, ktorí sa vrátili z Masters Of Rock 2007. Nehľadiac na absenciu mena Cavalera, mnohí vyzdvihovali vražedné koncertné nasadenie kapely a paradoxne najviac brilantný Jeanov výkon. Ako povedal jeden divák „úplne je vytáhnul...je dobrej“. Dolabella sa s novými spoluhráčmi moc zohrávať nemusel, teda najmä s Andreasom, ktorému už predtým vypomohol pri nahrávaní sólovky Hubris I&II. Mimochodom,  Jean je vraj rovnako skvelý gitarista ako bubeník. 

Ako námet si vtedy Sepultura vybrala Burgessovú klasiku Mechanický Pomaranč a zatiaľ čo im adaptácia románu v predošlom prípade nevyšla, tento krát bol materiál prekvapivo solídny a aj rozdelenie albumu na sekvencie nijak extrémne neuškodilo jeho plynulému toku. Príbeh zvráteného Alexa, veľkého milovníka ultra násilia a prznenia „devôčiek“ s pohárom mlieka v ruke bol omnoho lepšou voľbou a pasoval k tvorbe kapely určite viac, než rozsiahle Alighieriho dielo. A že bol tomu aj prispôsobený obsah nosiča- z takmer každej skladby až na jeden malý omyl (Ludwig Van) vyviera agresia a čistá nasratosť, materiál je to výrazne temnejší a pochmúrnejší než predchodca, či čokoľvek, čo Sepa dovtedy vydala s Greenom (prekonal ho až „Mediator...“).  Po úvodnom inštrumentálnom intre  „A-lex I“ sa rýchlosťou japonskej strely vyrúti thrashový uragán  „Moloko Mesto“ a to intenzitou, aká dá pripomenúť na časy „Beneath The Remains“ či „Arise“. Absolútny masaker, ktorý trvá niečo cez dve minúty a má všetko, čo úvodná skladba má mať.  Vrhne vás do deja, načrtne povahu celého albumu a v neposlednom rade, predstaví vo výbornom svetle člena kapely, na ktorého sa v tom období upierali zraky fanúšikov najviac – Jeana Dolabellu. Jeho bubenícky výpad počas prvej minúty skladby korunovaný fantastickým prechodom po prvom refréne zažehnal všetky moje obavy či to bez Igora Cavaleru ma zmysel. Má!

Pokračuje sa v strednom tempe a v mierne industriálnom nádychu s „Filthy Rot“, prítomné sú aj brazílske perkusie a takmer zborový refrén.Kisserova španelka pripraví nástup pre ešte ťaživejšiu „We´ve Lost You“, čo je jedna z najtemnejších položiek na dovtedy najpochmúrnejšie znejúcom albume Sepultury. Derrickov rev dovtedy nebol nikdy tak naliehavý a agresívny a Kisser nám toľko gitarových sól a vyhrávok naservíroval naposledy na „Arise“. V mnohých ohľadoch je „A-lex“ krokom späť a skôr pokračuje v ceste stanovenej predošlým albumom. Avšak až tu si kapela evidentne užíva znovunadobudnutú radosť v čistej metalovej mäsiarčine, ktorá bola na počine z roku 2006 skôr sílená a neprirodzená.  V roku 2009  to nejakým zázračným spôsobom funguje. Oproti Dantemu je tu Sepultura zbavená kŕču, skladby sú plné energie a všetci zúčastnení hlavou zakotvení v prítomnosti.  Preč je úporná snaha dokázať, že majú právo nárokovať si na meno kapely. Až pri počúvaní „Alex“ nadobúdam dojem, že Kisser a spol. konečne hodili za hlavu všetky kecy atakujúce legitímnosť ich tvorby pod značkou Sepultura a prvýkrát od roku ´96 sú im hlasy neprajníkov komplet ukradnuté a nemôžu ohroziť ich aktuálnu formu a sebavedomie. Aj krátke hoblingové srandičky typu „What I Do“, „Conform“, „Forceful Behavior“ či „Enough Said“ podávajú tak presvedčivo, že nuda nehrozí. Intrá medzi jednotlivými sekvenciami tentokrát nie sú samoúčelnou spleťou ambientných zvukov, ale predstavujú malé kompozície hrané samotnou kapelou – opäť vítané zlepšenie oproti Dante XXI.

To že kapela až tak nerezignovala na experimenty, je citeľné napr. v „Sadistic Values“, ktorú pokladám za jeden z vrcholov celej nahrávky. Začiatok znie ako tvrdší Massive Attack, Derrickov spev plynule prechádza do revu a keď sa skladba prehupne v riffový manifest pripomínajúci ťaživosť Bolt Thrower, je vymaľované. Kisserová záľuba v disharmonických akordoch, mierne odkukaná od Piggyho z Voivod, tu v kombinácií s kopákovým ansámblom Dolabellu  berie dych. Nie inak je na tom thrashcoreová „The Treatment“  s opätovne vydareným Kisserovým riffom a growlujúcim Derrickom či brutálna  „The Experiment“. Aj pomalšie veci typu „Metamorphosis“ či parádna „Strike“ nijak neuberajú nohu z plynu a stavajú A-lex do pozície jedného z najpresvedčivejších  albumov Sepultury od Roots a Chaos AD.

Jediným výstrelom mimo sa tak stáva „Ludwig Van“, adaptácia Beethovenovej ódy na radosť. Bez ohľadu na to či sa tento pokus vydaril alebo nie a že je neoddeliteľnou súčasťou Burgessovho románu, dať to na album Sepultury je dosť ostrý pád na hubu. Z môjho pohľadu takéto niečo na album Sepultury nepatrí a trhá kompaktnosť inak nadupanej nahrávky. Odhliadnuc od tohto úletu je však „A-lex“ viac ako výborne zložený reparát z predošlého omylu „Dante XXI“. Sepultura sa tu drží až na jednu uvedenú výnimku pri zemi, neberie si na svoje ramená väčšie sústo než je schopná uniesť a uvoľnene rozvíja to čo ju v tej dobe bavilo najviac...trhať, rezať a ničiť.

Škoda len, že v rámci kvalitatívnej sínusoidy stál nasledujúci album zase za prd. Ale o tom inokedy.

80 %

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Z Bonaparte do štátnej rezidencie? Fico plánuje bývanie aj pre Kisku a Danka

Šéf Úradu vlády Igor Federič kedysi vybavoval pre premiéra luxusnú vilu pri Bratislavskom hrade. Fico sa bránil, že by sa tam nikdy nenasťahoval.

KOMENTÁRE

Čechov teraz čaká obdobie ich mečiarizmu

České voľby popierajú tézu, že za nástup populistov môžu štandardné strany.

SVET

Anarchisti, hackeri či liberáli? Prečo Česi volili Pirátov

Pustite nás na nich, vyzývala Pirátska strana.


Už ste čítali?