SEPULTURA - Kairos (2011)

Autor: Martin Javorek | 30.6.2017 o 9:00 | Karma článku: 1,02 | Prečítané:  195x

Sepultura naposledy s Jeanom Dolabellom za súpravou a tesne pred príchodom bubeníckeho esa Eloya Casagrandeho vydáva album, ktorý bez výčitiek označím za najslabší počin v ich tridsaťročnej histórií.

Tak, a povedal som to. Rovnako ako nechápem obľúbenosť „Dante XXI“, platí to isté v ešte väčšej miere pre „Kairos“. Tu by som to aj najradšej skončil, keďže nerád rýpem do svojej obľúbenej kapely, ale na druhú stranu som rád, že mi k tomu Sepultura od vydania „Kairos“ už viac príležitostí nedala (zatiaľ). Album je bez života a aj keď by sa mohlo zdať, že poznávacích znakov klasickej Sepultury z obdobia medzi „Arise“ a „Chaos A.D.“ je tu požehnane, plytký obsah všetko zabíja. A v rámci samoúčelnej pompéznosti sa kapela zase rozhodla natiahnuť album na viaceré dejstvá a tentokrát koncept pojednáva o samotnej histórií Sepultury. Čo je síce ok, ale na prvom mieste by mala byť vždy kvalita, a všetky podobné srandičky typy textový koncept či usporiadanie albumu by mali...oprava, musia byť druhotné.

K albumu samotnému. Začína skladbou „Spektrum“ točiacou takmer furt jeden nezáživný riff dookola, titulná „Kairos“ je tu zabitá nadmernou snahou o bombastickú produkciu, „Repentless“ úvodným riffom pripomenie Obituary, jediné čo však stojí za zmienku mimo nenápaditého hoblingu je vydarené sólo Andreasa Kissera. Končí sa nám akože prvá sekcia albumu samoúčelnou blbosťou na natiahnutie stopáže s názvom „2011“. Pokračuje sa vcelku vydareným coverom „Just One Fix“ od Ministry z ich zďaleka najzásadnejšieho albumu „Psalm 69“. Fakt, že najsilnejším momentom celej kolekcie skladieb je prerábka, o jej kvalite veľa vypovedá. Nezáživná „Dialog“, aj keď obsahuje čisté pasáže s Derrickovým hovoreným slovom, je nakoniec vykúpená ďalšou sólovou eskapádou Andreasa Kissera a thrashová vypaľovačka „Mask“ ako tak obstáva v porovnaní s predošlým obsahom. Rýchla vec s vcelku vydareným refrénom, kde Jean Dolabella sype blastbeaty ( alebo po slovensky klepe mäso), s textom pojednávajúcim o „hrdinoch“ dnešnej doby, ak sa teda pojmom „hrdina“ dá titulovať anonymná osoba, ktorá si internet mýli so zariadením na vypúšťanie exkrementov. Zase raz nás má do ďalšej sekcie premostiť totálne zbytočné intro „1433“ aby nasledovala „Seethe“, prisprostlá hoblovačka bez duše a nápadu, ktorá ako prvá koncertne vypustená lastovička z albumu už vtedy budila obavy o vtedajšiu kreatívnu formu kapely. Navrstvená produkcia od Roya Z tomu tiež nijak neprospela. „Born Strong“ je pokus o vintage Sepulturu s takmer typicky Maxovským refrénom, avšak snaha zakotviť svoj výraz niekde medzi triumvirát Arise – Chaos A.D. – Roots absolútne padá s predvídateľnosťou ako skladby, tak celého albumu.  Niežeby „Born Strong“ nedisponovala zvratmi, to by predsa nebol Kisser, keby sa do toho nepokúsil prepašovať trochu umenia, ale celé to pôsobí ako príliš veľká stávka na istotu. „Embrace The Storm“ zabije hneď na začiatku nezáživný riff a to že sa Derrick pokúsi aspoň cez svoj chraplák pridať nápaditejšiu vokálnu linku nijak nezachráni rozpačitý výsledok. Na „Arise“ chce dať spomenúť „No One Will Stand“ a s odretými ušami sa to skladbe ako tak darí.

Avšak asi najväčší náznak toho čo mohlo byť nám dáva záverečná kolaborácia s bubeníckou skupinou Les Tambours De Bronx -  „Structure Violence (Azzes)“. Industriálna zmes riffingu rezaná pádom o hubu na betón predmestskej džungle Sao Paula má presne to, čo zvyšku albumu tak zúfalo chýba – atmosféru a plynulosť. Dokonca sa v mnohom vyrovná obdobnému pokusu z roku 1996 s názvom „Lookaway“. Sepultura absolvovala roku 2012 zopár koncertných zastávok s Les Tambours De Bronx, kde svoje hity odohrala v slušivom etno – industriálnom kabáte a čuduj sa svete, dokonca aj skladby z „Kairos“ takto zneli viac než dobre. Neviem si pomôcť, ale keby sa kapela miesto vydania nemastného a neslaného klasického albumu pokúsila a dlhohrajúci experiment za plnej účasti Les Tambours De Bronx, išlo by o zaujímavé spestrenie diskografie. Jedni by takýto pokus odsúdili a znenávideli, druhí milovali, tretí by mu možno (?) postupne prepadali, ale bol by bez debaty predmetom vášnivých diskusií a protichodných názorov. V mojich očiach sa totiž nemohlo stať nič horšie ako „Kairos“, album po ktorého vypočutí máte z 90 % pocit, že keby ho Sepultura nevydala, vlastne by ste o nič neprišli. Preženie sa vašimi sluchovodmi bez povšimnutia či výrazného zbystrenia pozornosti. Bez emócií. Akýchkoľvek. A to nem dobre.

PS: ten album cover je fakt hrozný.

 

Verdikt: „Chrchel plovoucí v toaletní míse života“ (Kryton)

40 %

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Z Bonaparte do štátnej rezidencie? Fico plánuje bývanie aj pre Kisku a Danka

Šéf Úradu vlády Igor Federič kedysi vybavoval pre premiéra luxusnú vilu pri Bratislavskom hrade. Fico sa bránil, že by sa tam nikdy nenasťahoval.

KOMENTÁRE

Čechov teraz čaká obdobie ich mečiarizmu

České voľby popierajú tézu, že za nástup populistov môžu štandardné strany.

SVET

Anarchisti, hackeri či liberáli? Prečo Česi volili Pirátov

Pustite nás na nich, vyzývala Pirátska strana.


Už ste čítali?