ARCH ENEMY - Will To Power (2017)

Autor: Martin Javorek | 20.9.2017 o 13:21 | (upravené 21.9.2017 o 10:33) Karma článku: 1,55 | Prečítané:  274x

Prešlapovanie na mieste alebo nič neriešime a ideme na istotu - Tak by sa dal zhrnúť nový album Arch Enemy, druhý s modrovlasou diablicou z krajiny javorových listov, Alissou White-Gluz.

Asi si odseriem to, čo tu napíšem, takže dopredu sorry...nie som práve fanúšik, nedajbože znalec kapely a rovnako mi nič nehovoria skladateľské postupy Michaela Amotta, respektíve jeho interpretácia metalovej hudby – omnoho viac si užívam totiž tu rockovejšiu stránku jeho tvorby, ktorú už dlhé roky prezentuje pod hlavičkou Spiritual Beggars. Na druhu stranu jeho cit pre 70´s rock si našiel svoju cestu aj do Arch Enemy, ale aj s nutnou dávkou až okato vtieravých gitarových melódií, klišé a recyklácie vlastných postupov. Preto ma potešilo, že si do zostavy Arch Enemy našlo cestu virtuózne gitarové eso Jeff Loomis, ktorý ako hlavný mozog momentálne neaktívnej mašiny Nevermore predvádza na svojom nástroji veci neskutočné (ak ste ešte tak neučinili, vypočujte si aj projekt Conquering Dystopia, popadajú Vám huby). Amott si však opraty ponechal pevne v rukách a Loomisa okrem zopár lahôdkových sól k skladaniu nepustil. Alebo je Loomis OK s tým, že je len najatá posila? Jeho predchodca Nick Cordle totiž na predošlom albume „War Eternal“ skladateľsky prispel takže si to viem vysvetliť jedine tak, že Loomis si pre zmenu vcelku užíva bezstarostnú pozíciu v už zabehnutej a úspešnej kapele. Nemusí sa o nič starať, len tu a tam rozdať zopár sól, podobne ako Gary Holt v Slayer. Tak či onak, je to škoda preveliká, pretože (a fanúšikovia držte sa) AE sú po kreatívnej stránke oproti pokladu menom Nevermore krmnou zmesou pre masy. Vypiplanou, profesionálne a na muzikantskej úrovni kvalitne prevedenou, ale stále krmnou zmesou so zopár výbornými skladbami („The Immortal“, „My Apocalypse“,  „We Will Rise“ alebo „Enemy Within“) a množstvom jednotvárnej metalovej kolotočariny.

No a novinka mi tento môj pretrvávajúci dojem z AE len potvrdzuje, pričom sa nedá povedať, žeby sa kapela nesnažila o nové veci. Keď napríklad v „Reason To Believe“ spustí Alissa na prekvapenie ľudí (neznalých jej dosť univerzálnych speváckych schopností) melodický vokál, má to všetko našliapnuté na vôbec prvú baladu od AE. Kapela sa však akoby niekde uprostred zľakla či tento krok nie je skrátka príliš a tak nastupuje klasický scream/growl, nutné povedať, veľmi okato a nasilu namontovaný. Nech je všetkým nad slnko jasné, že počúvajú AE. Príjemné sú aj orchestrálne aranžmány v pompéznom refréne záverečnej skladby „A Fight I Must Win“, Amott si strihne aj nečakane rockový riff, avšak žeby som chytal nejaké zimomriavky, to povedať nemôžem. Solídne odvedená rutina, akej sú AE majstri. Začiatok albumu v podobe kvázi povinného intra „Set Flame To The Night“ a thrash-deathového nájazdu „The Race“ v podstate poriadne šľiape nohou na plyn, Alissino frázovanie v slohe mi chtiac nechtiac pripomína Randyho Blythea v skladbe „Contractor“ od jeho domovských Lamb Of God. Opäť solídne odvedená práca, avšak nie a nie zaliezť pod kožu. Nehovoriac o tom ako setsakra zamrzí nevyužitý Loomisov potenciál. Tohto borca je skrátka pre AE škoda. Beriem že Amott je dlhoročný kámoš už od čias debutov obidvoch ich domovských formácií, že v tábore AE vládne pravdepodobne o dosť pohodovejšia atmosféra než v predrozpadových Nevermore, že v neposlednom rade ho AE asi aj dobre platia, ale... kvôli umeleckému vyžitiu u Amottovcov podľa mňa nezakotvil (a Boo-fucking-hoo..chcem späť Nevermore).

„Blood In The Water“ je skôr priemerná skladba, kde mi asociácie u Alissy nekončia, tentokrát je to v jednom zlomku sekundy Otep Shamaya z inač zabudnuteľnej bandy Otep. Vcelku rozmanitou stavbou, ale zároveň aj zopár tuctovými riffmi disponuje prvá singlovka „The World Is Yours“, nehovoriac o protichodných pocitoch, ktoré (nielen) vo mne vyvoláva refrén. Môžete ho nenávidieť či milovať, ale jedno je jasné, z palice tú obťažujúco vtieravú melódiu len tak nestrasiete. Netvrdím, že metal musí byť zákonite totálna temnota s nulovou viditeľnosťou, ale toto je až príliš veselé. Už len namaľovať dúhu a pridať postavičky z animákov. Čo už, pre takéto prehnane melodické linky má Amott už od začiatku až nezdravú obsesiu, zato jeho gitarové sóla presýtené hard-rockovou dynamikou som vždy žral. Ale na rovinu - Loomis je furt Loomis. No a k textu skladby, tupé coaching slogany typu „ak chceš svet, používaj rozum, prevezmi kontrolu“ si viem predstaviť skôr v béčkovom Stalloneho filme.

Dno nahrávky naopak nachádzame v podobe ďalšej singlovky „The Eagle Flies Alone“, hlavne otupujúci a primitívny ústredný riff akoby nevypadol z niekoho, kto už zopár dekád platí za ikonu na metalovej scéne.  V takom momente je človek rád za nič neriešiace, aj keď povinné a prevarené jazdy typu „Murder Scene“ či „First Day In Hell“. Vcelku podarený refrén zachraňuje tiež inač postrádateľnú položku „My Shadow And I“.

Opakovanie je vraj matkou múdrosti alebo inak povedané - rutina, rutina a ešte raz rutina. To je prívlastok ktorý sa mi s AE vždy spájal a pre „Will To Power“ to platí skôr viac než menej. Ak ste fanúšik kapely, pridajte si k hodnoteniu koľko percent len chcete :).

Recenzia poskytnutá aj portálu Marast Music

55%

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maiga: Kosík bol po prepustení u nás na návšteve

Ibrahim Maiga v Mali Kosíkovi pomáhal.

DOMOV

Lajčák by bol favoritom prvého kola, ukazuje prezidentský prieskum

Za Lajčákom skončil s odstupom Mistrík.


Už ste čítali?