SIX FEET UNDER - Torment (2017)

Autor: Martin Javorek | 26.9.2017 o 8:14 | Karma článku: 1,03 | Prečítané:  269x

Six Feet Under, teda Chris Barnes už nevie ktorou cestou by sa so svojou sprievodnou kapelou vydal a Torment nie je mučenie len názvom, ale aj obsahom.

O tom že Barnes má trochu menej súdnosti než je normou, už dávno vieme od časov, kedy sa rozhodol sprasiť v rámci kolekcie Graveyard Classics rockové a heavymetalové klasiky a akoby nestačilo, nakoniec celý album Back In Black od AC/DC (s tým množstvom trávy, čo zhúli, mu to muselo určite pripadať ako dobrý nápad). Ale ono to furt nestačilo a ďalšie dva diely tejto žaloby hodnej katastrofy nenechali na seba čakať, ta posledná vyšla len prednedávnom. V rámci personálnych rošád, kt. sú v SFU na bežnom poriadku od roku 2011, sa rozlúčil aj posledný člen klasickej zostavy, gitarista Steve Swanson a nový album vznikal v trojici Barnes (chropot, kvíkanie, uvoľňovanie zvieračov), Hughell (basa, gitara), Pitruzzella (bície).

A teraz sa dostávame k tomu hlavnému – hudbe samotnej. Nebudem skrývať, že mimo klasiky „Maximum Violence“ a Arnoldovského „Undead“ považujem hudbu SFU za prevarenú death metalovú nudu a aj keď je na „Torment“ badateľný posun smerom ku mierne technickému razeniu namiesto tradične primitívnej stavby skladieb, problémy sú hneď dva – za A.) skalným fandom kapely to skrátka neznie ako klasickí SFU B.) Ameriku tým zrovna Chris Barnes neobjavil. Nový album neznie ani originálne, ani nemá logickú náväznosť na katalóg SFU a jediný aspekt ich zvuku/ tvorby, čo som mal rád, t.j. brutálna špinavosť, tu je nahradená až moc učesanou a uhľadenou produkciou.

Inač je naoko všetko v poriadku. Jeff Hughell je určite šikovný inštrumentalista a Pitruzzellovi to sype. Spolu vedia nahodiť smrtiace blastbeaty ale aj groovom obohatené stredné pasáže či zvrátené perverzné melódie. Prúser je v tom, že to po pár minútach upadá do ťažkej monotónnosti, za čo môže absencia akejkoľvek gitarovej nápaditosti, ktorú napríklad na „Undead“ obstaral Rob Arnold (ex-Chimaira). Je to všetko skrátka riff-o-rama na jednej vlnovej dĺžke a ak sa pristihnete, že si po skončení albumu pamätáte aspoň jeden riff, jeden scream či akýkoľvek vyčnievajúci moment, tak Vám gratulujem. Mne sa to nepodarilo. Skladby tu nenájdete, len spleť riffov bez rozmyslu, ľadu či skladu. A ak tu aj skladby sú, jedna je na nerozoznanie od druhej. Žiadna pecka typu Frozen at The Moment Of Death sa tu skrátka nenachádza, ale čo je horšie, nič sa k nej nepribližuje ani len z 50tich percent. Áno jeden si môže povedať, že SFU nemusím a keď nahrajú niečo iné, tak ani to sa večne nespokojnému recenzentovi nepáči. Zatiaľ čo som však SFU v minulosti vyčítal akúsi tvorivú prostoduchosť, tak teraz akoby Barnes a spol. nabehli na opačný extrém, ale bez dobrých nápadov. „Torment“ len chladne odsype, nepohne s Vami, ale za to jednu vec robí spoľahlivo – nudí. Čo tam potom, že z času na čas nahrávku oživí Hughellová 6 strunová basa, na hrací čas blížiaci sa k hranici 50 minút to je skrátka príšerne málo. Barnesov prejav sa za tie roky nijak nezmenil, naopak je rovnako jednotvárny a nijak hudbu neobohacuje.

Záverom jeden ani nevie čo by povedal – kapela sa odvracia od svojho klasického kroch´n´rollu (od Haunted až po Commandment), čo by aj potešilo, keby výsledok neznel ako tuctový nenápaditý technický death metal, akých sú dnes na tisíííííce. Snaď to toho Jacka Owena (ex- Cannibal Corpse) bude baviť hrať. Idem si napraviť chuť silným krvácaním.

45 %

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Kocian: Funkcionári mi dávali odporúčania, kto má hrať. Mali však smolu

Žilinská cesta je normálna, tvrdí Kocian.

Stĺpček Petra Fukatscha

Kozák im odkázal, skúste to isté vo Vigu alebo v Miláne

Mal tri možnosti – nič nevidí, vyhodí hráčov alebo odíde.


Už ste čítali?