SIX FEET UNDER - Torment (2017)

Autor: Martin Javorek | 26.9.2017 o 8:14 | Karma článku: 1,03 | Prečítané:  256x

Six Feet Under, teda Chris Barnes už nevie ktorou cestou by sa so svojou sprievodnou kapelou vydal a Torment nie je mučenie len názvom, ale aj obsahom.

O tom že Barnes má trochu menej súdnosti než je normou, už dávno vieme od časov, kedy sa rozhodol sprasiť v rámci kolekcie Graveyard Classics rockové a heavymetalové klasiky a akoby nestačilo, nakoniec celý album Back In Black od AC/DC (s tým množstvom trávy, čo zhúli, mu to muselo určite pripadať ako dobrý nápad). Ale ono to furt nestačilo a ďalšie dva diely tejto žaloby hodnej katastrofy nenechali na seba čakať, ta posledná vyšla len prednedávnom. V rámci personálnych rošád, kt. sú v SFU na bežnom poriadku od roku 2011, sa rozlúčil aj posledný člen klasickej zostavy, gitarista Steve Swanson a nový album vznikal v trojici Barnes (chropot, kvíkanie, uvoľňovanie zvieračov), Hughell (basa, gitara), Pitruzzella (bície).

A teraz sa dostávame k tomu hlavnému – hudbe samotnej. Nebudem skrývať, že mimo klasiky „Maximum Violence“ a Arnoldovského „Undead“ považujem hudbu SFU za prevarenú death metalovú nudu a aj keď je na „Torment“ badateľný posun smerom ku mierne technickému razeniu namiesto tradične primitívnej stavby skladieb, problémy sú hneď dva – za A.) skalným fandom kapely to skrátka neznie ako klasickí SFU B.) Ameriku tým zrovna Chris Barnes neobjavil. Nový album neznie ani originálne, ani nemá logickú náväznosť na katalóg SFU a jediný aspekt ich zvuku/ tvorby, čo som mal rád, t.j. brutálna špinavosť, tu je nahradená až moc učesanou a uhľadenou produkciou.

Inač je naoko všetko v poriadku. Jeff Hughell je určite šikovný inštrumentalista a Pitruzzellovi to sype. Spolu vedia nahodiť smrtiace blastbeaty ale aj groovom obohatené stredné pasáže či zvrátené perverzné melódie. Prúser je v tom, že to po pár minútach upadá do ťažkej monotónnosti, za čo môže absencia akejkoľvek gitarovej nápaditosti, ktorú napríklad na „Undead“ obstaral Rob Arnold (ex-Chimaira). Je to všetko skrátka riff-o-rama na jednej vlnovej dĺžke a ak sa pristihnete, že si po skončení albumu pamätáte aspoň jeden riff, jeden scream či akýkoľvek vyčnievajúci moment, tak Vám gratulujem. Mne sa to nepodarilo. Skladby tu nenájdete, len spleť riffov bez rozmyslu, ľadu či skladu. A ak tu aj skladby sú, jedna je na nerozoznanie od druhej. Žiadna pecka typu Frozen at The Moment Of Death sa tu skrátka nenachádza, ale čo je horšie, nič sa k nej nepribližuje ani len z 50tich percent. Áno jeden si môže povedať, že SFU nemusím a keď nahrajú niečo iné, tak ani to sa večne nespokojnému recenzentovi nepáči. Zatiaľ čo som však SFU v minulosti vyčítal akúsi tvorivú prostoduchosť, tak teraz akoby Barnes a spol. nabehli na opačný extrém, ale bez dobrých nápadov. „Torment“ len chladne odsype, nepohne s Vami, ale za to jednu vec robí spoľahlivo – nudí. Čo tam potom, že z času na čas nahrávku oživí Hughellová 6 strunová basa, na hrací čas blížiaci sa k hranici 50 minút to je skrátka príšerne málo. Barnesov prejav sa za tie roky nijak nezmenil, naopak je rovnako jednotvárny a nijak hudbu neobohacuje.

Záverom jeden ani nevie čo by povedal – kapela sa odvracia od svojho klasického kroch´n´rollu (od Haunted až po Commandment), čo by aj potešilo, keby výsledok neznel ako tuctový nenápaditý technický death metal, akých sú dnes na tisíííííce. Snaď to toho Jacka Owena (ex- Cannibal Corpse) bude baviť hrať. Idem si napraviť chuť silným krvácaním.

45 %

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Operoval Dančiaka. Nepomerili sme sa, vraví lekár Izák

Cukrovkár nemusí oslepnúť, ak dodržuje režim, zhodujú sa lekári.

ŠPORT

Peter chce štartovať na MS, vraví Saganov tréner

Sagan sa na bicykli ešte necíti dobre.


Už ste čítali?