CAVALERA CONSPIRACY - Psychosis (2017)

Autor: Martin Javorek | 31.3.2018 o 20:56 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  344x

A to som rozmýšlal či sa mi do tejto recenzie vôbec chce. Predsa len tvorba pána Cavaleru ide už jedno celé desaťročie mimo mňa a kvôli jeho tupým citátom na adresu bývalých kumpánov zo Sepultury ho nemusím už ani ako človeka.

Veru, keď niekto osočuje druhého zo zapredania sa a potom nemá tej hanby pýtať od fanúšikov za spoločnú fotku 90 eur, je až kryštálovo priehľadný pokrytec. Keď niekto obviní druhého, že dojí meno kapely len pre prachy a potom obehne celý svet s turné, kde totálne šmatlavo zahrá kedysi smerodajný album (Roots), pretože jeho nová tvorba zjavne stojí za hovno, asi to má v hlave, teda prípadne v tom jednom drede, čo mu z nej trčí a čoskoro plesňou odumrie, správne zoštelované. Na tému pokrytectvo a Cavalera sa dá napísať sloh. A ten vlastne ani ja písať nemusím, napísal ho totiž jeden ešte viac sklamaný niekdajší fanúšik a sú v ňom obsiahnuté všetky dôvody, prečo Cavalerovcov už netreba brať vážne alebo ako káže South Park: „ukažme prstom na nich a zasmejme sa“. Bratia si totiž masívne serú do huby a tie hovná recyklujú naspäť do éteru. Na druhej strane to beriem, tiež by ma sralo, keby mi bývalá kapela dávala sústavne na frak – a nie ústne, ale hudbou, presne tak, ako sa to patrí! Však treba ich aspoň riadne zdrbať, nech majú blabbermouth, Loudwire a iné hard´n´heavy média o čom písať.

Ok, nechal som sa uniesť. Otázka teda znie: Majú Cavalerovci čo povedať hudobne? Posúvajú sa na novinke niekam ďalej? Na to, aby som odpovedal áno, by som musel dať najprv na ex pol litra neriedenej naivity. Osobne si myslím, že onen reunion medzi bratmi spred desiatich rokov mal zostať na rodinnej rovine, prípadne účasťou Igora v Soulfly, ale nie ďalším hudobným projektom. Max sa skrátka výrazne precenil a v tých jeho štyroch strunách na gitare (naživo mu stačí dokonca jedna) nikdy nebolo toľko invencie, aby nás vedel každý jeden rok zásobovať na striedačku nadpriemernými nahrávkami od Soulfly či Cavalera Conspiracy. Nie, tie nahrávky sú v lepšom prípade smiešne prostoduché, v tom horšom fest zlé. Nezaberá už ani nostalgia a „Psychosis“ je bohužiaľ ďalším pokračovateľom metalovej tupoty, kedy si Max myslí, že keď mu Marc Rizzo rozhodí zopár sól ponad nudné hoblovanie a použije sa trochu štúdiového čarodejníctva, tak je z toho rázom umenie. Už prvá vypustená lastovička Insane je po textovej stránke infantilným metalovým klišé, ktoré sa dá očakávať od pubertiaka od päty až ku krku odetého v riflovine posiatej pásmi od nábojníc, ale nie od chlapíka, ktorému tiahne na päťdesiatku. Pokiaľ to mala byť recesia, tak to beriem, ale niečo mi hovorí, že tomu tak nie je. Maxov textársky prepad ide už niekoľko rokov ruka v ruke aj s tým kreatívnym. Poznáte seriál Červený trpaslík? Pamätáte si scénu kedy Rimmer púšťa Krytonovi fotky z dovolenky po naftových plošinách a tomu chudákovi androidovi z toho nudou kratujú obvody? Takto som sa cítil ja po prvej minute Insane

A takto to aj pokračuje ďalej po celej hracej dĺžke albumu. Áno, tu a tam začujete stopy Schizophrenie či Morbid Visions, nejaký ten Celtic  Frost a ranný Morbid Angel, ale čo tam po tom, keď je to všetko jedná veľká neskutočne ubíjajúca nuda. Žiaden posun, stále tie isté riffy, Max reve svoje slogany stále rovnako a čoraz nenápaditejšie, Igor bubnuje neskutočne lenivo, popravde, súdiac podľa jeho výkonu na novinke by si jeden povedal, že to vlastne mohol nabubnovať hocikto iný. Povedať také niečo na margo jedného z kedysi najosobitejších metalových bubeníkov mi príde vcelku smutné. Marc Rizzo už dávno patrí k Maxovi ako Zakk k Ozzymu, jeho sóla, aj keď remeselne do puntíku zmáknuté, sú však bez príbehu, bez šťavy a len lepia kompozičnú prázdnotu. Ako pokus sadiť trávnik na mesiaci. To, že vrcholom nahrávky sú dozvuky skladby „Spectral War“, ktoré aj tak len pripomínajú kultovú znelku Kubrickovskej klasiky „Mechanický Pomaranč“ hovorí samo za seba. Aby som len nekritizoval, inštrumentálna titulka "Psychosis" sa dobre počúva, ako pauza od bezduchej hoblovačky bez pointy funguje dokonca výborne. Ale inak ide o zošroubovaný "zlepenec" (registred trademark by hranol) tuctových riffov,

Viem pochopiť chuť Cavalerovcov vrátiť sa zvukovo k počiatkom extrémnej metalovej hudby, sú počuť ozveny Mega Therionu či Into The Pandemonium od Celtic Frost, Igorové prechody sem tam navodia hrncový zvuk spomínanej Schizophrenie, ale inak je tu asi toľko nosných nápadov ako vody na Sahare. A áno, priznávam, som voči Cavalerovcom zaujatý, ale do posluchu novinky som išiel s prázdnou hlavou. Nepomohlo. Bratia takto strácajú rešpekt nielen na osobnostnej rovine, ale aspoň u mňa úspešne dokonali aj tú hudobnú. Toto má od klasickej Sepultury kvalitatívne veľmi ďaleko a znova mi potvrdilo, že medzi slovami Cavalera a Sepultura je čokoľvek iné, len nie znamienko "=". Ako album Sepultury by toto neobstálo ani omylom (!!!). To by to chcelo trochu (a zdráham sa použiť to slovo) "inteligentnejší" prístup ku komponovaniu. Max to kedysi vedel aj bez Sepultury a vedel to veľmi dobre ("Prophecy" a "Dark Ages"). Dnes je to len des a hrôza.

Tak sa teda úprimne pýtam - toto ešte niekto Cavalerovcom stále žerie? Aj s navijákom? Až taká je moc nostalgie?

45 %

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Kocian: Funkcionári mi dávali odporúčania, kto má hrať. Mali však smolu

Žilinská cesta je normálna, tvrdí Kocian.

Stĺpček Petra Fukatscha

Kozák im odkázal, skúste to isté vo Vigu alebo v Miláne

Mal tri možnosti – nič nevidí, vyhodí hráčov alebo odíde.


Už ste čítali?