MACHINE HEAD - Catharsis (2018)

Autor: Martin Javorek | 6.2.2018 o 13:17 | (upravené 6.2.2018 o 14:24) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  306x

Uff...snažil som sa, fakt som sa snažil. Ale jedine čo môžem predpísať Flynnovi po niekoľkých vypočutiach novinky MH je akútna transplantácia pokory. Album "Catharsis" je totiž horší ako jeho cover.

Seriózne. Po vypočutí novinky mám pocit – a ten pocit nie je jednorázovy, postupne sa totiž nabaľuje od čias „Unto The Locust“ a roku 2018 kulminuje – a totiž ten, že pán Flynn už niekoľko rokov zapíja tri tabletky arogancie denne čistým a neriedeným extraktom z vlastného ega. Tam kde dekádu dozadu fungoval "The Blackening", t.j. aj napriek monumentálnemu a nenažranému songwritingu poskytol nabrúsené a zabijácke skladby, kde Flynn svoje ambície ešte ako tak krotil a držal na uzde, si všetky ostatné placky po tomto vtedy nečakanom zázraku dávajú rýchlu zjazdovku po klesajúcej kvalitatívnej krivke. Jedine čo stúpa je megalomanstvo a nenažranosť – resp. Flynnova opitosť vlastnou dôležitosťou, kedy podobne ako istý Max Cavalera akútne potrebuje niekoho, kto by mu vytkol, že to čo stvára a skladá je straaaaašnáááá blbosť (alebo sa niekoho podobného radšej zbavil?).

Okrem slova „nenažrané“ sa novinka „Catharsis“ vyznačuje hneď ďalšími N – teda N pre: Nevkusné(!), Nedotiahnuté(!!) a Neandrtálné(!!! – prečítajte si texty k novým skladbám). A toto všetko sa nám Flynn And Da Megalomans snažia prezentovať ako umenie a krok iným smerom, resp. vývoj. Nie, toto nie je vývoj, akurát tak šikovný predaj vlastnej skladateľskej mizérie trvajúcej už nejaký ten rok. Novinka je totiž horšia ako objektívne najhorší MH – „Supercharger“, je horšia ako pre mňa subjektívne najhoršia placka „Bloodstone And Diamonds“ a „Unto The Locust“, ktorému som v čase vydania mimo famóznej powerbalady „Darkness Within“ nevedel príjsť na meno, je oproti novinke majstrovským dielom.

Pamätáte sa ešte na singel „Is There Anybody Out There?“, ktorý mal byť pesničkovou alternatívou Flynnovej „Racism In Metal“ reakcie na Anselmov opilecký lapsus z inkriminovaného Dimebashu 2016? Odhliadnuc od  nespochybniteľnej oprávnenosti Flynnovej kritiky na Anselmovu hlavu som si nevedel pomôcť, ale mal som pocit, akoby Flynn len čakal na to, kedy to Anselmo konečne poserie tak, aby sa doňho mohol bezpečne a bez váhania verbálne pustiť. Ale to len bokom – takže ešte raz – pamätáte si onen singel? Pamätáte si ako Vás z neho rozbolela hlava, alebo ste sa za ňu aspoň zopárkrát, neveriac tomu, čo počujete, chytili? Pripravte sa tento skvelý pocit zažiť ešte zopárkrát pri počúvaní „Catharsis“!!!

Novinka nie je slabá, alebo ak chcete zlá kvôli povrchným dôvodom, ktoré väčšinou metalisti nevedia vystáť, t.j. že je mäkšía, tu a tam sa vynorí nu-metalový songwriting známy z rokov 1999-2001, či folk-rockové a akustické úlety – Nie. Novinka je slabá preto, lebo (skoro) žiadnu z rozhodených sieti k sebe kapela poriadne nepritiahla, len do nej nazrela, zložila zopár schopných skladieb a zbytok obalila bombastickým "nič" – hovnom v štyroch kartónových krabiciach vzostupnej veľkosti, zabalených do seba, obalených  pekným papierom previazaným hodvábnou stuhou. Aspoň tak to chce vyzerať. Album má ukrutných 75 minút a aby som dosiahol hodnotenie aspoň 70 percent, beriem do ruky pomyselné nožnice a idem robiť to, čo mal spraviť Flynn pri zdravom úsudku – strihať. Poprvé – 16 minút z nahrávky nie je čo počúvať – 1 a pol minútové "kvázi" intro k titulnej skladbe, ukrutný 5-minútový WTF moment v podobe „Bastards“, ktorý by možno fungoval ako Flynnová úvaha/sklamanie nad Trumpovým víťazstvom v prezidentských voľbách, ale nie na albume MH, Skoro trojminútové uplakané „kňourání“ pred „Heavy Lies The Crown“ či šesť a pol minútová drzosť/blbosť „Eulogy“, čo je v podstate roztiahnutá ambientná verzia „Bastards“. Toto všetko keby išlo von tak by sme sa dostali pod znesiteľnú hodinu.  Ale bohužiaľ tu tie nožnice začnem brúsiť druhý kráť – von ide totiž infantilná kravina „Razorblade Smile“, venovaná Lemmymu. Škoda že Lemmy nemal čo povedať k takým textárskym skvostom ako „ostnatým drôtom omotaná cicina“ či „lížem kundy pri smetiaku“ (Flynn ty gurmán jeden!). Ak to malo slúžiť ako úsmevná spomienka na ikonu rock n rollu, tak sa mierne minula účinku. Flynn ako textár nikdy neexceloval, síce sa z minulosti dajú vypichnúť svetlé momenty (napr. „A farewell To Arms“ či na vlastnej koži odžitá trýzeň „Five“, ktorú nikdy nehodlá hrať naživo), ale to čo sa deje tu je totálny textársky primitivizmus. Do preč ide aj „Kaleidoscope“, kde nás Flynn nabáda k vztýčeniu prostredníkov – s radosťou Rob, však je to adekvátna reakcia na tvoj nový album!!! Skladba je jalovou vykrádačkou „Bay Of Pigs“ z druhej placky „The More Things Change“, refrén dielo skazy úspešne dokonáva a aby si Flynn ukojil gargantuovské umelecké ambície, nacpe do toho ešte aj sláčikové aranžmány.  No a „Triple Beam“ ako spomienka na nu-metalové obdobie neurazí, ale skôr padá niekam do priemeru „Supercharger“ éry.

Takže čo je na „Catharsis“ dobré? Taká „California Bleeding“ je v podstate rocková skladba, ten refrén by mohli v inom zvukovom prevedení kľudne mať aj Foo Fighters. Či je to dobre alebo zle, nechám na Vás – je to aspoň počúvateľné a nepresýtené. „Hope Begets Hope“čiastočne, zato  „Screaming At The Sun“ či „Grind You Down“ o niečo presvedčivejšie predstavujú MH v pozícii, kedy vedia zložiť chytľavú a zapamätateľnú skladbu a zároveň zostať metalovou kapelou. „Behind The Mask“ je zas vydarená akustická skladba, odkazujúca na ranný Stonesour – frázovanie akoby Corey Taylorovi z úst vypadlo. Úvodná „Volatile“ je klasický rýchly otvarák, poskladaný z nie príliš nosných riffov, dostaví sa na typicku gitarovú prestreľku Flynn/Demmel aj na dnes už v tvorbe MH zbytočne nadužívané hevíkové dvojhlasy gitár. Titulná skladba nie je zle vystavaná, melodické spevy nad úvodnym riffom sú dokonca vydarené, to už však neviem povedať o refréne – resp. sa neviem rozhodnúť či je nechutne tuctovo vtieravý alebo len mdlo nedotiahnutý. Každopádne v brutálnom kontraste so zbytkom skladby. Ten pochodový vyrbeľ v strede je tiež motív, ktorý MH majú dnes už asi v každej tretej skladbe a mohli by si ho pomaly odpustiť.

No, bolo to na dlho, ale k tomu, aby som zo seba vypľul všetky pojmy a dojmy, ktoré vo mne vyvoláva súčasný stav v krajine Machine Head, bol takýto sloh nevyhnutný. K albumu by mali pridať fanúšikom aj kompas, pretože vo všetkom tom nesúrodom bordeli neviem, kde je sever.

45 %

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA BORISA VANYU

Prečo sa na malom ostrove strieľalo aj po nemeckej kapitulácii

Udalosti, ktoré sa odohrali pred 73 rokmi, symbolizujú absurdnosť vojny.

SPIŠ KORZÁR

Po prietrži mračien ostali popradské ulice pod vodou

Počasie dalo v sobotu Tatrancom opäť zabrať.


Už ste čítali?