SYK - I-Optikon (2016)

Autor: Martin Javorek | 4.5.2018 o 13:39 | Karma článku: 1,13 | Prečítané:  121x

K tejto talianskej skupine som sa dostal potom, ako ich speváčku Dalilu Kayros vychvaľoval Phil Anselmo (ex-Pantera) v rozhovore s moderátorom Eddiem Trunkom. Presnejšie, Phil sa vyjadril že Dalila je zviera.

A rovnako pod hlavičkou Philovho vydavateľstva Housecore Records a jeho producentskou taktovkou vyšiel na sklonku roku 2016 druhý album SYK s názvom „I-Optikon“. SYK vznikli zhruba roku 2013 na troskách jazz-math-grindovej zberby Psychofagist a zatiaľ čo bol debut „Atoma“ (2014) orientovaný viac na ťaživý industrial, tak je pokračovateľ „I-Optikon“ gitarovejší a vzhľadom na portfólio niektorých členov kapely čiastočne priznáva aj onú math-coreovú minulosť. Dunivé riffovačky hovädsky podladených gitár, tu pokrivených, tam zas zvrhlo melodických, bez všelijakých samplových pozlátok, chirurgicky presné bicie a nad tým expresívny a excentrický prejav Dalily Kayros. Tá sa pohybuje v polohách ktoré by som charakterizoval ako keď sa nasratá Bjork stretne so Zofiou Fraś (Obscure Sphinx). No a čistý spev ma tiež dosť solídne zmáknutý. Dalila sa venuje aj sólo kariére a ide o diametrálne odlišnú záležitosť, než to, čo prezentuje pod hlavičkou svojej domovskej kapely. Ak by som to mal nejak zaškatuľkovať, tak asi najskôr ako  techno z nejakej zhnitej dimenzie. Skrátka ide o veľmi ťažko počúvateľnú záležitosť, ktorú mám dosť problém stráviť a to mám v jedálničku veľa vlákniny. Ale späť ku SYK – tí aj skrz pevnú rytmickú sekciu a pozoruhodné množstvo zvratov pôsobia veľmi uvoľnene, miestami nahrávka dokonca dostáva  príchuť spontánnej improvizácie. Priznám sa, že sprvu ma kapela moc neohromila, ale čím viac sa do „I-Optikon“ ponáram, tým viac zisťujem, že onen kontrast medzi šialeným prejavom Dalily a kruto metalovou brutalitou inštrumentálneho tria je nielen ohromujúci – on je totiž originálny a nebezpečne návykový. Má totiž silnú schopnosť uhranúť a zhypnotizovať ako kobra pred útokom (teda pokiaľ náhodou nestretne predtým dundeeho :D). O to viac vyniknú kľudnejšie momenty ako napr. v „Mud“, kde sa uvoľnené bubenícke kreácie blížia takmer k free-jazzu.

Hudba pätice teda vyložene zabíja a to isté sa dá povedať aj o produkcií. Adekvátne špinavá, avšak zachováva si priestor, ľudský element a dynamiku. Aj keď som ešte nemal možnosť vidieť SYK naživo (keďže som vlastnou nevedomosťou 25.04.2018 presral koncert v Brne), dovolím si tvrdiť, že sa to blíži ku koncertnému prevedeniu. Nie je tu nič čo by sa nedalo zo štúdiovej podoby previezť na pódium. SYK totiž stavajú hlavne na uveriteľnosti a tak to má byť. Nie je tu núdza ani o účelne prevedené vypaľovačky -  príkladom nech je ani nie 2 a pol minútový výplach „Fong, ktorý zároveň slúži ako singel. Skladba však nie celkom reprezentuje všetky nálady, ktoré SYK pokrývajú na celom albume. Tieto nálady zato úspešne reprezentujú melancholicky depresívne muka v „Fleshworms“ a „Sinomi“, kde Dalilin rev, štylizovaný do podoby zúfale hysterického kriku len podčiarkuje atmosféru totálnej beznádeje. Spominanú Bjork mi Dalila evokuje v „Disintegrate“ a v kombinácií s dvojkopákovým maršom sa naoko nesúrodé stáva fantastickým.

Od natlakovanej titulnej skladby až po členitú a prevažne melodicky odspievanú záverečnú „White Sun“ sa SYK predstavujú ako originálne metalové teleso a keďže už nejaký ten rok a pol od vydania „I-Optikon“ prešiel,  kľudne by som privítal aj ďalšiu dlhohrajúcu porciu hudby. Má to ťah, vlastný ksicht, no a taktiež groovu na rozdávanie.

90%

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA BORISA VANYU

Prečo sa na malom ostrove strieľalo aj po nemeckej kapitulácii

Udalosti, ktoré sa odohrali pred 73 rokmi, symbolizujú absurdnosť vojny.

SPIŠ KORZÁR

Po prietrži mračien ostali popradské ulice pod vodou

Počasie dalo v sobotu Tatrancom opäť zabrať.


Už ste čítali?