A PERFECT CIRCLE - Eat The Elephant (2018)

Autor: Martin Javorek | 9.5.2018 o 9:54 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  119x

Z ťažkej pozície sa mi sprvu hodnotil nový album A PERFECT CIRCLE, niekdajšej superskupiny okolo frontmana TOOL Maynarda Jamesa Keenana.

Ešte stále mám niekde v rohu mozgovne zafixovanú veľmi živú spomienku, ako som prvýkrát videl klip na hitovku „Judith“ z fantastického debutu „Mer De Noms“. Bolo to oného roku 2000, mal som sotva pätnásť a často rotujúca klipovka na stanici Viva 2 mi v podstate vtedy ono leto definovala. Prd som vedel kto sú Tool, známe mi akurát boli dva ksichty z Corganových Smashing Pumpkins a to bolo asi tak všetko. Ale tá skladba – také niečo som snáď dovtedy nepočul, nevidel – skrátka paráda. K celému albumu „Mer De Noms“ som sa dostal asi pár mesiacov pred vydaním dvojky „Thirteenth Step“ -  no a bola z toho láska na celý život. Dodnes sa k týmto dvom nahrávkam rád vrátim, i keď priznám, že posledné roky to bolo menej často.

Dlhých pätnásť rokov (!!!) od posledného autorského albumu ma v podstate donútilo myslieť na APC ako na vec minulosti. Aj keď sa kapela dala okolo roku 2010 koncertne znova dohromady, vydala parádny živák z Coloradského kolosea Red Rocks, tak ma to v podstate nechávalo tak nejak chladným. Čakal som nový štúdiový album, a keď som sa o ňom nejaký čas dozadu dozvedel, tak ma to nechalo ešte chladnejším. „Však ma to vlastne ani tak nezaujíma, kde je boha nový TOOL??“.  Keďže som mal kopec inej muziky na počúvanie,  tak ma obišli aj postupne pribúdajúce ochutnávky z „Eat The Elephant“. Myslím že prvý klip čo som videl ma dokonca fest nudil.  Ako hudba, tak obraz. A teraz keď je album vonku, musím na rovinu povedať, že ten slon sa mi žerie dosť ťažko. Trávim ho už dva týždne. Novinka je rovnako, ak nie viac introvertná, ako jej predchodca z roku 2003 (eMotive nerátam). APC vlastne nadviazali tam kde skončili – s tým že občasné rockové výbuchy aké zdobili Mer De Noms (Magdalena, Judith) tu moc nenájdete, možno tak vydarenú “The Doomed“ s motívmi ďalekého východu.  Album otvára titulná skladba, kde Maynardov vokál sprevádzajú len bície, piano a jemné klávesy. Aj keď to sprvu nie je zlé, vydržať skladbu dokonca sa mi darilo len ťažko. „Disillusioned“ je pomerne vydarená, nálady meniaca skladba, i keď to klavírne zvoľnenie v kvázi refréne by potrebovalo skrátiť. Odchádza to takmer do stratena a v porovnaní s ráznejšou slohou skôr utína plynulý tok skladby. Mdlá „The Contrarian“ ma tiež práve nenadchla a album sa ani treťou skladbou nie a nie rozbehnúť.

Ale čo má prísť, príde. „The Doomed“ je pecka, kde sa konečne k slovu dostanú ostrejšie gitary s Maynardovým  naštvanejším prejavom a album zrazu ožíva. S odkazom na Adamsovú päťdieľnú trilógiu (či trojdielnú pentalógiu?) sa na poslucháča vyrúti hudobne veselšia (textovo už pomenej) „So Long And Thanks For All The Fish“.

„Čas sú peniaze a peniaze sú čas, minuli sme každý druhý cent na diéty, právnikov, cvokárov, a plastické operácie“

Rovnako skvelá je „Talktalk“, ktorá, aj keď v pomalšom tempe, pokračuje v rockovejšom háve podobne ako dve predošlé skladby. “By And Down The River“ gitarovou prácou pripomenie položky ako „Blue“ či „The Noose“ z druhého albumu „Thirteenth Step“ a Maynard sa tu blysne vydarenými vokálnými harmóniami. Séria silných skladieb pokračuje aj s poloakustickou „Delicious“, po ktorej nasleduje klavírne intermezzo „DLB“. Vydarená je taktiež elektronická „Hourglass“, kde mi Maynard sekaným frázovaním pripomenie zabudnutú rakúsku pop ikonu Falca (áno presne toho „Rock Me Amadeus“ Falca :D), aby neskôr popreháňal svoj hlas rôznymi štúdiovými efektami. „Feathers“ sa nesie skôr na vlnovej dĺžke troch úvodných skladieb, i keď Maynardová vokálna práca a záver s rozťahanými gitarovými melódiami vystrelia túto vec vysoko nad akýkoľvek priemer. „Get The Lead Out“ je klasické outro o ničom, teda na rovinu o hovne a albumu by viac prospelo, keby sa naň ani nedostalo.

Takže verdikt? Solídny album ktorý kapele nerobí hanbu, avšak z doterajších troch autorských počinov je jednoznačne najslabší (nie však slabý). Skrátka je počuť, že členom sa s pribúdajúcim vekom menia aj chute, v rámci nepriamej úmery sa niekedy na albume snažia raziť cestu „menej je viac“, či skúšať veci, ktoré sú bližšie ich aktuálnemu hudobnému rozpoloženiu. Je cítit chuť pohnúť výraz APC ďalej, čo svojej podstate je len a len dobre. avšak kapele to vychádza tak na fifty/fifty. Naštastie tá rockovejšie ladená časť albumu je kompozične nepriestrelná. Poctivých, ale fakt poctivých 70% a mám dojem, že časom album porastie vyššie.

70%

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA BORISA VANYU

Prečo sa na malom ostrove strieľalo aj po nemeckej kapitulácii

Udalosti, ktoré sa odohrali pred 73 rokmi, symbolizujú absurdnosť vojny.

SPIŠ KORZÁR

Po prietrži mračien ostali popradské ulice pod vodou

Počasie dalo v sobotu Tatrancom opäť zabrať.


Už ste čítali?